Blesková akcia – konzultácia, kúpa, dohoda výmeny. Muž je preč, tak večer riešim, na kedy si mám vziať v práci voľno. „Mami. Ale veď ja to zvládnem. Som doma, postrážim to.“ Bude to ok? - volám následne kotlárovi. Jasné, odpovedá. „Tak, Matúško, beriem ťa za slovo.“
Aby toho nebolo málo, tesne pred výmenou kotla ochorie aj druhé dieťa. Horúčky, plače, ospalosť. Jémine, lekárov sme zvládli, lieky máme, ale čo s tým kotlom? Zimu doma mať nemôžeme, vymeniť ho treba. Už sa nedá cúvnuť. Tak riešim, špekulujem nahlas. „Mami. Normálne choď do práce. Ja sa postarám, neboj sa, len ma ráno zobuď. Julku dáme do detskej, tam montéri nebudú chodiť. Zatvorím ju, nech jej tam nejde zima. Tam jej bude dobre,“ upokojuje ma ten zo súrodencov, ktorý je chorý menej. „A pripomenieš jej lieky a uvaríš čaj, hej?“ „A čo si myslíš, že som robil dnes?“ Stisne mi ruku na znamenie toho, že sa naozaj nemusím báť.
Pred pár rokmi som mu raz povedala – ty si už môj veľký chlap. Vtedy sa ohradil, že nie je. Že je môj malý chlapček, taký chcel dlho ostať. Teraz už by neodporoval – a chlap sa z neho naozaj stáva. Nie rečami, ani svalmi. „Postarám sa, dohodnem.“ A aj to urobí. „Ďakujem, prepáč, spoľahni sa“ sú súčasťou jeho každodenného slovníka.
Vyrastala som so ženami, so sestrou vychovávaná mamkou a babkami. Chalani, najmä menší, sú pre mňa neznámy vesmír. Aj ten môj. O to úžasnejšie je objavovať, ako v ňom rastie muž. Sme na ceste. Zatiaľ spoločne. Ale už teraz si myslím, že môžem veriť, že ma raz na tej mojej samú nenechá.
