O chvíľu sa dozvedám, že to s Vikingmi nemá až tak veľa spoločného. „Ešte by tam mali byť dva blesky, ale nechcem provokovať policajtov.“
Dopína mi, že asi nechcem vedieť viac. Ale aj keď sa nepýtam, dozvedám sa. „Nedávno som bol prepisovať auto. Vyložil som predlaktia na pult, policajt ich bezchybne prečítal – a pochválil.“ Nemôžem povedať, že som extra prekvapená. Ani mládenec nebol.
Nápis a obrázky. Odkaz na nacistickú vojenskú jednotku, ktorá operovala aj v Afrike. A z ktorej vyšiel aj Josef Mengele. Mladík ich vystavuje na obdiv. A obdiv aj počúva. Minimálne od dvoch ďalších mládencov, ktorí sú v skupine. Podľa reakcií je na to zvyknutý. Obdivuje predsa bojovníkov, takto nezakryto, a je na to hrdý.
Extrémizmus a sympatizovanie s nacistickým Nemeckom nie je fenomén posledných rokov. Už ako dievča som občas narazila na kadejaké názory. Len – kedysi keď niekto sympatizoval s SS, fandil pochybným ľuďom, glorifikoval zverstvá z minulosti - nechával si ich pre seba alebo do svojej partie. Nezvyklo sa o tom hovoriť nahlas. Poznám aj takých, ktorí si v dospelosti prekrývali tetovania svastík. Dospeli, vyzreli a hanbili sa za mladícku neznalosť. Teraz to už hanba nie je. Naopak.
Tí, čo sedia v parlamente, si na klopy svojich sák namiesto sporného dvojkríža z čias Slovenského štátu prišili krížiky. Aspoň trochu sa snažia zastierať to, že sympatizujú so zlom. Keď ich niekto označí za extrémistov, hádajú sa a bijú do pŕs – my fašizmus ani nacismus neglorifikujeme, nenasadzujte nám psiu hlavu. To iní, to je omyl, o tom sme nevedeli, to sme neschválili. No práve „tí iní“ sa začínajú meniť. O čom sa kedysi verejne mlčalo, sa stáva témou obdivných rozhovorov. Za skryté významy tetovaní, príveskov, nápisov na oblečené a číselných kombinácií počúvajú ich šíritelia pochvaly.
Pár písmen na predlaktí. Náznak myšlienok, hodnôt a rozhodnutí. Ide z nich na mňa des.
