Tri týždne som mala pri raňajkách úplne inú spoločnosť. Mamu a priateľku, na asi najdlhšej dovolenke, akú som zažila. Netradičná zostava, neobvyklá cesta. Keď sme vyrážali, tešila som sa, koľko nás toho čaká. Ubehlo to. Deň plný akcie a zaujímavých miest striedal ďalší podobný. Tisícky preletených kilometrov, desiatky hodín kráčania, kvantum obrazov a zážitkov, ktoré budem spracovávať ešte hodnú chvíľu. Keď som do záhlavia denníkov, ktoré som si písala, začala dávať dve cifry, už mi napriek všetkým tým úžasným zážitkom veľmi chýbal domov. S manželom som si písala denne. Deťom posielala odkazy a občas správy. Vedela som, že volať nemôžem – bol to dlhý čas a priveľa nazbieraných emócií.
A potom lietadlo pristalo v našom časovom pásme. Pri východe stála Julka a nad hlavou držala farebný nápis Vitaj, mami! Objatia a stískanie a bozkávanie a kopa slov... A nesmierna radosť. Doma zrazu všetko vyzeralo krajšie, aj neuprataná detská a vešiaky s opratou bielizňou. Zaľahli sme. A ja som sa tešila na ráno.
Na tie najobyčajnejšie činnosti. Prípravu raňajok a desiaty do školy. Budenie zbojníkov, ranné šikovanie. Ako im pomôžem nasadiť si aktovky. Odprevadím ich do školy. Nikdy ma to neotravovalo a robím to rada. Ale ešte iste pár dní budú tieto drobnosti malý sviatok.
Sú to len minúty, ktoré spolu trávime. Cez týždeň spoločného času veľa nie je. Práca a škola a krúžky. Spoločný čas je vzácny. A činnosti, ktoré my veľkí pre malých robíme sú tie najcennejšie. Lebo najzmysluplnejšie.
