Neviem, kto projektoval kúrenie v našom byte. Byt je skvelý. Kúrenie úplne strašné. Keď je v obývačke tak akurát - merané mojimi pocitmi - v susednej detskej je tak o dva stupne viac, a to pri jednom odstavenom radiátore. A v spálni opačným smerom o tri až päť stupňov menej. A tak je prechádzanie po byte slalomom medzi teplotnými mostmi.
Prvú zimu v novom byte sme prežili pri 21 stupňoch. Znášala som ľadový nos, skrehnuté prsty a ľadovú perinu, lebo chlap povedal, že to stačí. Na rok som sa vzbúrila. Nebudem predsa v byte, kde si sami kúrime, usínať so šálom na krku! Muž pridal stupeň, skoro som sa rozliala od radosti. Prišla tretia zima. 22 mi už nestačilo. Uhrala som pol stupňa navrch! A keď boli hviezdy veľmi priaznivé, občas sme mali aj 23. Aj by ma to tešilo, keby sa každý rok sa spolu s kotlom u nás nespúšťali diskusie o pocitoch. Môžem ja za to, že ženy cítia teplo inak, než chlapi? Že deti v neustálom pohybe nevedia, čo je chlad? Niekedy uprostred vlaňajšej dlhej zimy môj muž rezignoval. A jedného dňa kúpil prenosný ohrievač. „Ale elektrina a vysoké ceny a tak...", namietala som. „Keď nechcem furt počúvať ako ti drkocú zuby, inak to nepôjde - vyskúšame, uvidíme." Dal ohrievaču čestné miesto na mojom nočnom stolíku. Vypozoroval, ako ho treba natočiť, aby vyhrial práve moju časť postele. A keďže ja dosť zabúdam, sám mi po večeroch ohrievač asi pol hodiny pred spaním zvykol púšťať.
Prišla jar, prestali sme kúriť. A pri vyúčtovaní zistili, že ohrievač nie je až taký luxus, že by sme si ho nemohli dovoliť. Takže - zas príde jeho sezóna, a už asi skoro. Zatiaľ som každú zimu skórovala. No tento rok už o stupne v byte bojovať nebudem. Flanelové pyžamo a hlavne kamarát ohrievač to istia. Zabúdať budem asi rovnako vlani. Ale niekedy aj naschvál. Aby som si vždy večer pripomenula, že po trinástich rokoch vzťahu môže „mám ťa rád" znieť aj ako hučanie sálajúcej mašinky pustenej presne v tom správnom čase.
