O pár minút už raňajkujú, zatiaľ čo vešiam bielizeň, čo sa stihla takto skoro doprať a cez deň na slnku vyschne. Prežúvajú cereálie a skúšajú ma, či som im zbalila všetko, čo budú potrebovať. „Julka, a ty sa modlíš?“, opýta sa mimochodom medzi dvoma sústami Matúš sestry. „Modlím. A ty?“ „Aj ja. Aj dnes ráno som sa.“ Sestričky by sa potešili, pomyslím si. Denný tábor u nich je pre deti evidentne nie len zábava. Na to som nemyslela, keď som ich prihlasovala... „A čo sa modlíš?“, spovedá ďalej Julka brata. „Anjeličku?“ „Nie. Otčenáš. To večer. Aj dnes ráno. A ešte sa vždy poďakujem.“ „A za čo ďakuješ, Matúško?“, vložím sa do rozhovoru. „No, večer som sa poďakoval za dobrý tréning a super večeru. A dnes ráno za to, že je tu ďalší krásny deň.“ Povie to celkom prirodzene, nad miskou mlieka. Veta mi zaznie v hlave ako zvonček. To je skvelé nastavenie, pochválim chrústa v duchu.
O chvíľu mi podávajú prázdne misky. Obúvajú si tenisky a otvárajú dvere – skontrolovať ako je teplo. Stále sa prekárajú a motajú sa mi pod nohami, kým zbieram všetko potrebné pre nich aj pre seba. Môj deň trvá ešte len pár hodín. Pár slnečných hodín bez stresu, oddýchnutých, veselých, keď som urobila niečo pre seba aj pre iných. Matúš to pomenoval úplne presne. Je tu ďalší krásny deň. Už teraz zaňho ďakujem. Aj tebe, Matúško. Za to, že mi vieš pripomenúť to, čo je na svete dôležité.
