Hrávame sa tak, že jeden sa pýta a druhý odpovedá a za správne si berie body. Mňa hry veľmi nechytili. Deti áno. Raz za čas ich vytiahnu a aj keď sme odpovede už veľakrát prebrali, bavia ich. Aj vďaka tým hrám by si vedeli odmala zavolať hasičov, vedia odrecitovať našu adresu aj telefónne čísla, spoznali slovo šikana dávno predtým, než sa s ním stretli v škole.
Nedávno som varila a deti sa hrali so sesternicou. „Prečo nosí Janka na zuboch strojček?“, spýtala sa podľa kartičky. Lebo má krivé zuby, preletela mi hlavou odpoveď. „Aby sa jej narovnali zuby,“ odpovedala moja malá nahlas. Obe odpovede boli správne. Jej lepšia. Tak, ako je lepší poloplný pohár.
Začala som to viac všímať. A uvedomila som si, že deti často odpovedajú na „prečo“ slovom „aby“. Častejšie než „lebo“. Riešia, čo bude, nie to čo je alebo bolo. Pozerajú sa dopredu, každý deň sa im začína s čistou hlavou. Ďalšia z vecí, ktorú im závidím.
