Tejto nočnej minúte predchádzal súboj s bratom. „Ja budem spať s maminkou.“ „Nie, ja.“ Sledujem ich popri večernej hygiene. Julka v ruke perinu, Matúš si ju do mojej postele pred chvíľou už odniesol. Suverénne zamieri z detskej do spálne, keď mu sestra zatarasí cestu cez obývačku. Najprv to skúša preraziť. Ale to by jej mohol ublížiť a vie, že to nemáme radi. „Dám ti... nie, peniazmi to nepôjde,“ vráti sa chrúst z kratšej cesty. Sestra neuhne ani o chlp. „Tak za teba vypracem zajtra umývačku.“ „Nie.“ „Tak... Julka? Prosím, nemohol by som spať a maminkou? Nechala by si ma? Prosím.“ To už je lepšie. Aj z Julkinho výrazu vidno, že brat nasadil silný kaliber. Chvíľu váha, ale: „Nie. Ja.“ „Tak si hoďte mincou,“ rozhodujem. Treba ísť spať. „A ten druhý to bude akceptovať a nebude sa hnevať.“ Zamixujem, nadhodím – a Julka vyhráva. Matúš sa zamračí, so zvesenými plecami sa odvlečie do svojej vlastnej postele a aspoň ma na dobrú noc poriadne vystíska.
Noc je ešte mladá, povedala by som si možno pred dvadsiatimi rokmi. Dnes viem, že veľa lepších programov, než pokojný spánok, neexistuje. Cez okno do izby dopadá pruhovaný svit. „Dobrú noc, maminka.“ Prisunie si vankúš tesne k môjmu a pod pazuchu strčí plyšáka. Nájde pod perinou moju ruku a stisne ju. A nepustí. Zhlboka vydýchnem. Odchádza všetko napätie a myšlienky na povinnosti z dneška a zajtrajšie. Teraz nie. Jej ruka je v tejto chvíli ako kotva. Prekvapí ma, ako silný ten dotyk je. Viem, že by to malo byť naopak. Ja by som mala pocit bezpečia dodávať jej. Vo svojej bezhraničnej dôvere a uvoľnení mi však teraz to deväťročné dievčatko pripadá ako stelesnenie vyrovnanosti.
Cítim, ako sa jej ruka pomaly uvoľňuje. Je veľmi ticho, ale počujem, ako sa aj jej výdychy spomaľujú. Svet je práve teraz dokonalý. Nech sa ti niečo pekné sníva, dievčatko. Ďakujem.
