Vyberali sme byt podľa ceny, vtedy nám neprekážalo, že je kúsok od Bratislavy a navyše sa nám v Šamoríne zapáčilo. My, dvaja východniari, sme skončili v polomaďarskom mestečku. Aspoň sú teraz naše deti výnimočné - zrejme sú jedinými Šamorínčanmi s východniarskym prízvukom :) Býva sa nám pekne, všetko, čo potrebujeme máme poruke a keď sa prechádzam ulicami stále mám pocit, že som na dovolenke. Ľudia sa zdravia, zastavujú, rozprávajú uprostred chodníka, veľa sa usmievajú.
Ale za tých pár rokov, odkedy tu bývame, výrazne zhustla premávka. Predtým sme do Bratislavy aj ráno v špičke išli do hodiny, dnes o polovicu dlhšie. Rovnaké sú návraty vo frekventovaných časoch.
Do práce to mám 44 kilometrov. Vychádza to takmer dve minúty na kilometer. Fakt je, že niektoré ráno prefrčím. Ale na mnohých skrátka - len tak stojím.
A jediný spôsob, ako sa z toho nezblázniť je - rátať s tým. A nebrať to ako zabitý čas.
A tak si každé ráno doma uvarím alebo nechám uvariť do termohrnčeka výbornú kávu.
Sadnem za volant, pustím rádio alebo obľúbené cedéčko, vytiahnem raňajkový rožtek. Na mestských uličkách sa naňho ešte len teším, jesť začínam za hranicami mesta. Rýchla rovinka je na dojedenie tak akurát. Za značkou Dunajská Lužná prichádza prvé spomalenie. Čas na kávu prichádza. Pomaly sa posúvam, obzerám slnko v spätnom zrkadielku alebo pozorujem faunu na horizonte naľavo na nábreží Dunaja, spievam si. V dedine zrýchlime, na chvíľočku, medzi Lužnou a Rovinkou to je zas krokom. Pomaly sa hrám s pedálmi, jednotka, dvojka, voľnobeh, jednotka, voľnobeh... Káva je stále krásne teplá a vonia mi od nej celé auto. Okrem pesničiek sa zabávam pozorovaním ostatných vodičov. To je pako, hovorím si o neurotikovi z auta tri predo mnou, ktorý sa neustále skúša vystrčiť - asi nie je miestny, nevie, ako predbehnúť a netuší, že dvadsiatka je na tomto úseku štandardná. V Rovinke už radím aj trojku, skvelé. Jéj, asi už je teplo, dievčence sa vytasili s krátkymi sukničkami. Tu už môžem obdivovať aj chodcov. Maminky vodia detičky do škôlky, puberťáci sa štuchajú, čas krátim vlastnými spomienkami. A zasa stojím, ale úspešne mám za sebou trištvrte hodinu a minula som uvítaciu značku Bratislava. Super, už pôjdeme „z kopca". Káva dochádza. Nevadí, aj tak budem onedlho potrebovať naplno obidve ruky. A cedéčko ešte hrá to, čo mám rada.
Okolo Slovnaftu to môžem vypáliť aj poriadne rýchlo. Posledná nepríjemná križovatka, ale teším sa z dobrých vodičov, ktorí ma pustia odbočiť cez dva pruhy doľava. Šup naprieč koľajnicami na nadjazd (no a čo, že niekedy ide vlak - veď aj to musí byť...), zaraďujem štvorku, päťku - a je to. Nosič dohral, prepnem na rádio, posledné kilometre už ma sprevádzajú bodrí rozhlasoví moderátori. Pošťukám medzi stanicami - a voilá - sme skoro na parkovisku pri práci.
Príjemnú hodinku a pol máme dnes za sebou.
Večer sa budem vracať neskoro a cesty už budú prázdne. Vypeckujem si hudbu tak nahlas, ako to asi nikdy nenechám urobiť svoje deti. Fičím, v aute si hulákam, čistím si hlavu po celom dni stresu. Alebo idem v absolútnom tichu a nasávam konečne pokoj. Jediný čas, keď na to mám čas.
Áno, stojím denne v dlhých zápchach. Áno, je to iritujúce. Ale na druhej strane - je to veľmi často jediný čas pre seba, ktorý v ten deň mám. A tak som sa naučila si ho užívať.
Našťastie, väčšinou sa mi to darí.
Tak - želám všetkým - zajtra šťastnú cestu do práce!
