Tí chalani, s ktorými som v dvadsiatich chodila popíjať a tancovať, sú dnes páni v rokoch. Ani ja už nemám dvadsať plus a o veku už nehovorím veľmi rada. Viem, že každý je taký mladý, ako sa cíti - ale čo robiť, keď raz je to na osemnásť a inokedy na sedemdesiat? A mám pocit, že vtedy tak aj vyzerám...
Zmieriť sa s tým, že som sa z kategórie „kočka", posunula do „pani" mi trvalo pár rokov. Ale už som zmierená. Väčšinou.
A je pekné sledovať tie premeny u iných. Kamarátovi zvoní mobil. Čo to má na displeji? Žeby syna? Jéj. Pekné chlapča. Ďalší sa mi ozýva z fejsbuku. Aká fotka to tam je? Veď to nie je on. Nie, nie je, je to jeho malý, kamarátova je len ruka, za ktorú sa drobec drží. Kolega má fotku manželky s bábom ako šetrič na monitore počítača a iný podobnú na stole pri pracovnom telefóne aj ako podložku pod myš. Ďalšieho kamaráta som nedávno videla na auto s hrdosťou pripevňovať tabuľku Baby on board.
Presne tí chlapci a mladíci, ktorí ešte nedávno naháňali sukne, vymetali bary a chvastavo machrovali, kto koľko vypije, takto milo zmäkli. Otvorene sa tešia a pýšia svojimi ratolesťami. Chcú, aby o nich všetci vedeli. Nemusia. Ale robia to.
Páči sa mi to rovnako ako kedysi tie žúrky a prehýrené noci. Alebo možno ešte viac :)
