Keď som sa vydala, veľmi ma bavilo hovoriť môjmu novému „manžel". Po pár dňoch to prešlo a vrátili sme sa obaja k starým osloveniam menami a prezývkou. Narodili sa deti a začali sme s „maminkou" a „tatinkom". Ale len pred deťmi, chceme si zachovať integritu a medzi seba rodičovstvo v osloveniach neťaháme.
Hovoriť partnerovi sa dá všelijako. „Láska" - na to som kedysi počula od jedného z frajerov. Bolo to preňho pohodlné, volal tak všetky. Frajer skončil a mne sa to prestalo páčiť. Zdrobneninám som nikdy príliš nefandila. Takže všetky tie „mojušky", „slniečka", „chrobáčikovia" - to robím skôr pri deťoch, na partnera mi to akosi nepasuje. Našťastie ani „spolubývajúci" - aj to už som počula. „Polovička" mi tiež nepripadá veľmi výstižné, predsa som vydajom nestratila časť svojho ja a nepotrebujem sa o svoju osobnosť deliť. „Drahý" mi je studené, „môj" také nejaké nekompletné a „starý" jednoducho strašné. Sú páry, ktoré sa volajú priezviskom, to nám nikdy ani nenapadlo. Zvykli sme si a manžela doma volám tak ako v prvých dňoch chodenia. A pred cudzími je väčšinou jednoducho „môj muž". Veď aj je.
Mala som priateľa a ten o svojej manželke vždy hovoril ako o „svojej pani". Nebol žiadna stará škola. Normálny tridsiatnik, bláznivý športovec a chlap ako repa. No v tých jeho dvoch slovách bola vždy neha, cit a trocha vyznania. Môj manžel to v súvislosti so mnou určite nikdy nepovedal. Z jeho úst si to neviem ani predstaviť. Netuším, ako ma oslovuje, keď je sám s chlapmi. Len dúfam, že by sa mi to nehanbil zopakovať do očí. Ale, pre istotu a podľa hesla - nepýtaj sa, ak nie si pripravená počuť akúkoľvek odpoveď - radšej sa nespytujem :)
