Keď môžem hocikedy bez zaváhania povedať - ten koláč upečiem - a mám všetky suroviny pod strechou. Ako kedysi babička, vždy mala cukor, múku, vajíčka a niečo dobré k tomu, z čoho vedela okamžite urobiť maškrtu pre náhlu návštevu. Prevoňala kuchyňu aj celý byt, pokojne aj o polnoci. V tom čase som štandardne jedávala buď rožok alebo jogurt, oboje naraz sa študentke stretlo málokedy. Ani to by som už dnes nevrátila. Múka, cukor, vajíčka, musia skrátka vždy byť poruke.
Keď môžem kamarátovi požičať knihu akéhokoľvek žánru. Ty máš aj toto? Pýtajú sa návštevy a siahnu do políc. Pribúda ich a plnia sa. Kníh nie je nikdy priveľa - vravela babička aj mama. Požičiam rada. Aj ja som si predtým požičiavala.
Keď si môžem dať doma s priateľmi víno aj pivo aj tvrdé kedykoľvek máme chuť. Bar je istotou, hoci doňho nesiahame často. A, pravdu povediac, znesieme už oveľa menej než v časoch, keď sme po každú fľašu museli zvlášť vyrážať do obchodu.
A tak viem, že už som stará. Už nebudem vyzerať ako dvadsiatka, ale snáď ani mať tak hlboko do vrecka. Už asi nezažijem zachvenie pri veľkom zaľúbení, ale nemenila by som istotu objatia a teplého čaju s rumom podaného v tej správnej chvíli. Nepostavím sa zrejme ku kraju cesty so zdvihnutým palcom - no o to radšej zveziem družného stopára. Už nikdy mi náhodní známi nebudú automaticky tykať, ale zas ma asi neskúsia oklamať pri prvej príležitosti. Byť stará vôbec nie je zlé...
