Je podvečer, od rána som na slnku s deťmi, ohučaná a uťahaná, hoci som nič extra veľké neurobila. Sedím bezmocne na gauči. „Nie? Nebude rozprávka? Fakt chcete stavať autodráhu? No dobre, lepšie ako boj mečmi, to by som už vôbec nezvládla..." Sťažka sa dvíham, keď sa otvoria dvere. „Zbojníci!", volá tato. Odloží ruksak, objíme deti, prezlečie sa a o chvíľu spolu lozia po zemi s nahlas sa smejú. „Dáš si radler?", pýta sa v pauze a rovno vyťahuje jeden z chladničky, kam ho na rozdiel odo mňa nezabudol dať.
„Ten koláč je dobrý, super, že je slaný. Mohol by som z neho zobrať tomu kolegovi, čo mi minule pomáhal?" Pýta sa s plnou pusou, asi naozaj neklame a dá sa to jesť. Usmejem sa. „Jasné, prečo si myslíš, že som ho robila z dvojitej dávky."
Vstávam, keď on už odchádza do práce. Vytieram ospalce z očí: „Dobré ráno!" „Dobré!", dá mi pusu a už vychádza z dverí. Na linke v kuchyni vytiahnuté mlieko pre deti a v džbáne uvarený čaj, aby stihol vychladnúť, kým ho budem malým nalievať do fliaš do školy.
Jeden začne, druhý doplní. Nie je to symfónia, skôr krátke etudy. Ich akordy sú jemné a nenápadné. Mnohé stratili iskru a často začuť disharmonický. Málokedy sa po rokoch nájde nový. Tie, ktoré súznejú, hrajú niekedy celkom ticho. Oplatí sa započúvať. Čas je dobrý ladič.
