„Maminka, a každý má anjela?" „Ako, či má každý anjela?" „No, či aj ja mám takého, čo ma postráži a či je iný, než stráži Julinku alebo máme spoločného." „Myslím si, že každý potrebuje svojho anjelika. Veď keď sa napríklad naháňaš s Gáborkom a Julinka visí na preliezačkách, to by jeden nestíhal, nie?" O tomto sme sa rozprávali pár minút predtým pri raňajkách. Náhoda. V ten deň mali v škole náboženstvo. A večer som z ich vakov vytiahla dve kresbičky.
„To je anjelik", vysvetľuje Matúš čiernu postavičku s hlavou ozdobenou lúčmi, „a toto pani Mária." „Panna Mária, Matúško." U Julky je to zjavnejšie. Anjeli z obrázka sa mi zrazu menia na tých, o ktorých sme s malými hovorili ráno. Keby som ich mala nakresliť, lepšie by som to nevedela. Pre večne zadýchaného a zodratého zbojníka niečo medzi Batmanom a veterným rytierom. Druhý pre princezku - dlhovlasý bacuľatý s červenými topánočkami.
Ešte veľakrát budem musieť zháňať pozabúdané a fúkať doudierané. No v to ráno som anjelom strážnym v školskom vestibule odovzdala štafetový kolík. Nechce sa mi ho púšťať z ruky. Ale prišiel čas, keď strážnym budem v šichte, hoci nerada, pomáhať čím ďalej tým menej...
