Na druhý deň podobná situácia. Možno ten istý spoj a ten istý vodič na mňa divoko bliká - idem iba tých deväťdesiat, ale aj v protismere sú autá a nemôže ma predbehnúť. Nakoniec zatrúbi a predsa len začne predchádzať. Keď nechcem, aby sa v protismere s niekým zrazil stočím polovicu auta na krajnicu a pribrzdím.
Na tretí deň sa s autobusom stretávam až v dedine. Stojí, ale mimo zastávky. Na jej úrovni v prúde áut. Žeby nechcel prísť o miesto v kolóne? Otvorí dvere, vypustí jedného človeka a dvoch naloží - a plynulo pokračuje ďalej.
Ja viem, že v ranných zápchach to nikto nemá jednoduché. Že každá minúta má po ceste do práce cenu zlata a vodiči autobusov majú ťažký džob. Nemenila by som s nimi. Vezú nepokojných ľudí, musia stíhať harmonogram, nestretávajú na cestách len šikovných vodičov... A asi práve preto nie celkom chápem tých troch z posledných rán. A ich cestujúcim ticho nezávidím.
