„Pamätáš si na pani doktorku Klenovú?", opýtala sa ma mama včera v telefóne. Akoby nie. Moje babičky jej hovorili „pani doktor". Nízka okrúhla právnička, naša susedka. Keď som bolo dievča, už nepracovala. Už vtedy bola stará. „Oslavuje sto rokov, písala mi z hospicu", povedala mi mama. Šoférovala som a musela som zastaviť. Lebo sa mi do hlavy nahrnula kopa spomienok a pred očami sa začali objavovať staré tváre. Akože som ich nezabudla?
Náš vchod na Domažlickej dvanásť, krásny funkcionalistický dom s okrúhlym preskleným rohom. Susedka pani doktor, ktorá každý rok na Vianoce skúšala upiecť také vanilkové rohlíčky ako moja babička. Vždy ich priniesla na ochutnanie, babička znalecky pochválila, ale obe vedeli, že to ešte stále nie je ono. Susedky pod nami panie Schrieblové. Babka, mama a dcéra v mojom veku, cez šachtu v kúpeľni sme si podávali hračky a knižky. Ja som jej ich spúšťala na prádelnej šnúre, ona mne podávala pripevnené na násade metly. Mohli sme ísť normálne cez dvere po schodoch, ale cez tú šachtu to malo nádych tajomna. Pán sused Žváček so svojimi holubmi. A nad nami rodina s pitbulom. Raz som sa s milým túlila na schodoch, ešte chvíľku kým budem musieť domov. Zrazu z výťahu vybehlo niečo strašne rýchle a s dupotom a hlasným ňuchaním sa na nás vrhlo. Oslintalo nás to, poobtieralo sa, kým ho dobehol jeho pán - „promiňte, promiňte, je to ještě štěně". Odvtedy viem, že aj pitbul môže byť milý pes.
Ostala som stáť na krajnici a spomínala na starých známych. V tom dome sme nechali aj my rodinnú pamäťovú stopu. Tá kamarátka s metlou tam vraj stále ešte býva... A pani doktor oslavuje sto rokov... My si už roky babičkine narodeniny nepripomíname. Spomíname na ňu stále, často o nej hovoríme. Ale štrnásty júl je teraz aj u nás doma už len dňom dobytia Bastily. Pre našu rodinu oveľa dôležitejší než pre Francúzov. Stalo sa niečo veľmi výnimočné. Hoci nebúchali delá, iba šampanské a namiesto davov pred mohutným väzením jasali len dvaja mladí ľudia nad kolískou.
