Babka dorozpráva, malí sa okamžite nadšene dožadujú ďalších príbehov. Tak pokračuje. Ako sa vaša mamka ako päťročná učila bicyklovať a narazila do garáže, lebo neposlúchala, že sa tam nemá spúšťať. Ako sa teta Julka stratila, keď išla na ryby s chlapčekom zo svojej škôlky. Ako si vaša mamka rozbila bradu. A ako obidve skočili z balkóna na prízemí a udreli si škaredo kolená.
Teším sa, že sú deti chvíľu ticho. A že si užívajú babky a babka ich.
Len, hm,... To sú presne tie príbehy, ktoré som zatiaľ odkladala za záložku. Mala som pocit, že ešte majú čas... Tak teda, čo už. Neskoro.
Moja autorita sa pomaly rozkladá, nahlodáva ju jemná hrdza spomienok na sestrine a moje výčiny. Deti zisťujú, aká nedokonalá bola ich mama a že oni sami toho majú ešte veľa pred sebou. Aj veľa neposlúchania, aby sa jej vyrovnali...
Babky sú na kazenie. Nič s tým nenarobím. Ale, asi je to lepšie než kazenie čokoládovými cukríkmi, plyšákovými darčekmi a povolenou telkou dlho do noci :)
