Keď sa mi narodili malí, vypýtala som si od mamky videokameru. Sprvu sme nakrúcali odušu. Po roku vznikol film, nevedela som z nakrúteného materiálu zostrihnúť menej ako dvadsať minút. Malí majú päť rokov a presne toľko filmov o deťoch už máme. Ich najčastejší diváci - práve deti.
Po prvý raz zazreli nejaký úryvok už veľmi dávno, ešte nevedeli hovoriť. Fascinovane sa postavili pred počítač a hľadeli - na malé detičky. Kúpu sa, jedia, skúšajú chodiť, maznajú sa s krstnou. Nevedeli sa odtrhnúť a keď sa film skončil, pýtali si ho ešte raz.
„Pustíš nám film o bábätkách?" - sme odvtedy počuli veľakrát. A nechcú pekný zostrih podhratý, s efektmi. Chcú surovinu, čo najdlhšiu. Nevadia im čudné strihy a nepodarené zábery. Zabávajú sa a smejú a musím im pri tom rozprávať aké to bolo, keď boli malí. Vedia, že sa pozerajú na seba a pritom im to nejde to hlavy - že toto sú ony. Ešte nepoznajú silu času.
Dávam si záležať na tom, aby som vždy zostrihala to, čo nakrútim - aby to neostalo len na zázname, ktorý si nikdy nikto nepozrie. Filmy o bábätkách, teraz o deťoch, neskôr budú o školákoch. Možno športovcoch, tanečníkoch, zatiaľ nevieme. Ani nezbadáme a budeme točiť maturity. Oskara tie filmy nikdy nedostanú. Aj tak sú najkrajšie.
