Pozdrav zopakujem, keď sa do šatne vracia aj so synom. „Dobrý", hovorím zohnutá na detským zipsom. „On nepočuje", odpovie mi namiesto tata malý Riško. Vecne ako keď referuje, že na obed boli fliačky. „Prosím?" Stojac tatovi za chrbtom chlapček opakuje: „On nič nepočuje. Nepočuje vás. Aha!" A kým mu tato vyberá zo skrinky oblečenie, spoza chrbta mu rozpráva - a ukazuje mi tak, že tato nereaguje. „Ani mama nepočuje", Riško pokračuje. Nepočuje mamka ani tato, ale zato sestra počuje a aj on. A rád sa rozpráva. Rodičom sa naučil ukazovať, keď s nimi nemôže hovoriť. Aha, takto. Riško melie - tato má strojček ale nerád ho používa. Sestra je ešte malá, ale učí sa hovoriť. Doma u nich je ticho, aj preto veľmi rád chodí do škôlky... Šatňu, v ktorej sa vždy ozývajú hlasy mojich detí teraz zapĺňa svojím rapotom Riško celkom sám. Počúvam a rozmýšľam, ako riešia situácie, keď ja občas zakričím alebo ako dieťa varujú, že je zle a nebezpečne. Asi je to dosť ťažké.
„Maminka, Riško je teraz môj zaľúbenec", prezrádza mi moja malá o chvíľu, keď sa rozlúčime a Riška necháme za sebou spolu s jeho nehovoriacim tatkom. „Mám ho rada. Vieš, on rozpráva ešte viac ako ja..."
Detské lásky sa menia. Ale ak by táto nejakým zázrakom vydržala, bola by to jedného dňa celkom hlučná domácnosť :)
