Dámy na ostatných bicykloch sa na mňa ten deň usmievali - a ja som sa tvárila dôležito. Už som tu naozaj doma! Jéj, aké je to príjemné. Robím veci tak ako ostatní! Teda, skoro tak. Pred prvým obchodom som zistila, že nemám retiazku, ktorou by som svoj stroj pripevnila a zabránila krádeži. Ale unikum Šamorína je v tom, že ju vlastne nepotrebujem. Všetci naši susedia v bytovke si nechávali svoje bicykle v stojane pred vchodom, žiaden zamknutý. A nemizli. Tak teda bez retiazky som zakotvila aj pred bytovým podnikom a pred poštou a tak ďalej.
So všetkým som bola hotová rýchlo, nemusela som stále štartovať auto a domov som sa vrátila veselá a spokojná. To bolo po prvý raz, keď som siahla po bicykli ako po mestskom spoločníkovi. Tak som to zopakovala a potom ešte niekoľkokrát. Bicykel je v meste úžasný!
Sledujem počasie, hľadám v kalendári voľnejší deň a teším sa. Zas prichádza ten čas! Keď budem jednou z tých Šamorínčaniek, typických obyvateliek mesta. Už len upraviť stroj po zimnej pauze.
Na jednom z ženských portálov som sa toť dozvedela, že na bicykel sa tento rok nosia aj sukne (pravda, užšie, aby sa nevydúvali), kraťasy po kolená alebo dlhšie pumpky, ktoré sa nezamotávajú do reťazí, na hrdlo šatku keď fúka, dokonca môžu byť aj opätky a netreba zabúdať na slnečné okuliare a prilbu. Hocičo si oblečiem, nikdy nebudem vyzerať ako pani Vášáryová z Postřižín - pamätáte sa na rozhovor dvoch ctihodných pánov na námestí, keď okolo nich s gráciou na krásnom starom bicykli prešla?„Tato kašna a vlasy paní sládkové jsou ozdobou tohto města."? Nuž, vyzerať tak čarovne nebudem. Ale určite sa tak budem cítiť :).
(pre potešenie :): http://www.youtube.com/watch?v=TL9sQYuDSJM&p=4A94F426049B6F8D )
