Osemnásť rokov, jeden týždeň každý mesiac rovnaká cesta.Ukrajinský podnikateľ jej naloží dobrých šesťdesiat kíl oblečenia. Poskladá hodo vakov, upevní ich na vozík a prejde cez hranice. Nevezie alkohol anicigarety, pre oblečenie je nikto drahoty na priechode nerobí. Má svoju trasu.Od dediny k dedine, od domu k domu. Tu býva veľká rodina, tam treba prísťráno, lebo popoludní tam väčšinou niktonie je. V krajnom dome nosí veci pre veľmi silnú pani, oblečenie presne namieru, na Slovensku ho ťažko zháňa. Vedľa majú bábätko, berú aj pre širšiurodinu. Od rána do večera predáva. S tmou sa vracia do Humenného. Spolus ďalšími piatimi ženami prespáva vo dvoch izbách v domeu starej panej. Od pondelka do nedele. Potom sa s peniazmi vracia naUkrajinu a čaká tri dlhé týždne, kým bude môcť znova predávať. Minieväčšinu tovaru, ostáva jej asi desatina. Tú vráti a ukrajinský podnikateľjej vyplatí podiel. „Keby som to nerobila, nemali by sme z čoho žiť. Jesťtreba,“ hovorí stoicky. „Koľko si za tentýždeň zarobíte?“, pýtam sa možno nevhodne, ale žena nemá zábrany. „Päťdesiateur,“ hovorí pyšne – a mne padne brada. Päťdesiat eur za týždeň? Zakilometre chodenia s ťažkými taškami od domu k domu? Poznám ľudí,ktorí aj viac prepijú za jeden večer. „A koľko z toho žijete?“ „No, celýmesiac. Máme doma kravu, kozu, sliepky, treba hlavne zaplatiť plyn a elektrinu,dačo dať deťom, aj odložiť. To tak akurát vyjde.“ Vloží ruky do vrecieka zaštrngá drobnými, ako by sa chcela uistiť, že to celé má zmysel. Celýrok takto chodí? Pravda, keď je chladno, oblečie sa. Čo má robiť, keď iné sanedá? Dávno zabudla aké to bolo predtým, keď sa živila ako kuchárka.A ľudia sú tu na východe Slovenska dobrí. Iba raz sa jej stalo, že na ňukričali. Volala cez plot na pani v záhrade a jej syn ju zahnal, nech vypadne. „Aleja do dvorov nechodím. Ostanem pred bránkou, tašku na ceste, veď ja nie somžiadna zlodejka. Nič som nezobrala, pozrite sa,“ rozpaží ruky a ukazujeako sa vtedy bránila. „A už tam nechodím. Nadávať si nenechám.“
Predala, zbalí tašky, tu dnes končí. Ťahá svoj náklad nazastávku. Dvoma silnými rýchlymi hmatmi naloží obrovské vaky do autobusu,vyloží ich v susednej dedine. Do večera ostáva ešte pár hodín, možno ešte niečo udá. Sú topekné veci a nosí ich ľuďom k dverám. Je milá a ochotná. Tak snáďbude dnešok dobrý.
Volá sa Nataša. Robíto už osemnásť rokov. Do dôchodku má ďaleko, takto chodiť bude možno ešteďalších pätnásť. Jej domov je asi päťdesiat kilometrov vzdušnou čiarouodtiaľto. Má tú smolu, že je to v inej krajine. S prekročením hraniceakoby sa nevracala len geograficky. Podomoví obchodníci, o nich som čítalav amerických románoch spred sto rokov. Vravela som si, že to musel byťstrašne ťažký a neistý život, ale tie časy sú už našťastie preč. Volá saNataša. Slovensko je pre ňu krajina blahobytu. Myslím si, že na ňu tak skoronezabudnem.
