S deťmi sme pred časom robili veľké upratovanie a ja som dostala nápad. „Čo keby ste tentoraz hračky, z ktorých už ste vyrástli, skúsili predať? Peniažky vám ostanú. A čo nepredáme, darujeme, ako vždy predtým.“ Malí súhlasili. Vybrali a pár týždňov počkali. Na sobotu sme sa s priateľkou dohodli, že si podelíme stôl aj s platbou zaň. Hneď ráno sme sa so zbojníkmi s troma taškami vybrali na námestie. Mala som zvláštne pocity. Nič veľké som neočakávala, ale verila som, že deti predajú aspoň čosi. A prekonáme taký ten čudný pocit, ako keď niečo človek ponúka a všetci ho s pohŕdaním obchádzajú.
Malí vybalili, čo priniesli. „Môžeme sa ísť pozrieť, čo tu je?“, poskakovali nedočkavo. Okolo desiatky podobných stolíkov s kopami všetkého možného. No jasné, choďte. O pár minút boli späť. „Mami, mohla by som si niečo kúpiť?“ „Aj ja?“ Siahla som do peňaženky, dala im desiatku: "Rozhodne to nemiňte celé, každý jednu drobnosť." Poprosila som kamarátku, nech ide s nimi a ostala strážiť stôl. Matúš sa vrátil s dreveným mečom. Hm, už im má asi päť. Julka s lapačom snov. Ako keby sme pred časom podobné sami nevyrábali. Ale vmestili sa do limitu a boli spokojní. „No, a teraz už idete predávať, zbojníci.“
Ľudia sa trúsili pomaly. Obzerali sa, občas sa niečoho dotkli, opýtali sa. Dohodla som s deťmi univerzálnu cenu – jedno až dve eurá, podľa veľkosti hračky. Malí stáli, ponúkali, rozprávali sa s deťmi aj ich mamami. A ja som si uvedomila, že vôbec necítim ostych. „Vidím, že ste sa odhodlali, ja som tiež chcela, len sme to nezvládli,“ potvrdila moje pocity mama dievčatka z našej školy. Malé mesto zas ukázalo svoje čaro. Aj medzi predávajúcimi sme mali známych, nie jedného kupca sme poznali po mene.
Po dvoch hodinách som deti nechala v opatrovaní kamarátky a išla variť obed. Odchádzala som za stavu náklady 9.50.-, zarobené 5.-. Malí prišli domov ukonaní po ďalších dvoch hodinách. Tri tašky sa scvrkli na jednu a pol. „Mami, bolo to super! Pozri, čo mám!“ A sojka začala ukazovať: náramok, náušnice, brošničku. Niečo kúpila za to, čo utŕžila, čo to vymenila alebo dostala. Matúš mi pred nos otrčil knižku a plyšáka. Minuli takmer všetko, čo zarobili. Nech. Boli to ich vlastné peniaze. Na blšákoch sa nepredávajú poklady. Ani my sme nič extra cenné neponúkali a nič hodnotné odtiaľ nepriniesli. Ale veľká vec je, že malí sa sami rozhodli nehrať, ale skúsiť si zarobiť. Úspešne.
Zahnala som ich umyť sa a zavolala k stolu. Obidvaja prichádzali s rukami za chrbtom. „Toto je pre teba.“ Od jedného magnetka, od druhej vlnené ponožky. „Viem, že si zimomrivá,“ povedala malá ticho. „Len neviem, či sa ti páčia.“ Pri „ďakujem“ mi preskočil hlas. Nech žijú blšáky...
