Keď som bola na vysokej, po prvý raz v živote som mala dlhšie vlasy. Nosila som ich rozpustené, váľali sa po pleciach a po chrbte. Sedávala som alebo líhala na gauči v maličkej pracovni v byte babičiek. Učila som sa do školy. Prababička ku mne občas prišla, prisadla si a z vlasov mi zapletala nekonečné vrkôčiky. Nikdy ich nezopla, preto sa vždy hneď rozmotali. A tak ich zaplietla znova a znova. Robila to automaticky. Hovorili sme pri tom o škole, obede, ktorý varila alebo vôbec o ničom.
Babička mala niečo podobné. Často ma brávala na koncerty a do divadla. Keď sa v sále zotmelo, ešte predtým, než prišiel na scénu dirigent alebo prvý herec, vždy ma pohladila po ruke položenej na operadle a jemne mi ju stisla. Po predstavení mi ruku chytila zas a stisla trochu inak. To prvé stlačenie bolo „už to bude, tešme sa" a to záverečné „ďakujem, že sme tu boli spolu, bolo to pekné". Potom sme sa chytili popod pazuchu a kráčali nočnou ulicou domov. S nikým iným som takto nikdy nechodila. Tie dotyky si veľmi dobre pamätám.
Nebudem brať mojim deťom a ich babke chytanie blšiek. Raz im ju možno pripomenú viac, než akákoľvek verná fotka alebo vec, ktorú od nej dostanú. Prehrabávam si svoje krátke vlasy a na zápästí cítim jemné dotyky prstov. Mám vlhké oči. Starých rodičov nám zosiela nebo. Priskoro nám ich berie. Chvalabohu, že nám po nich necháva nekonečné vrkoče, stisky rúk a praskajúce blšky.
