A treba ísť do práce. Po ceste sa zastavím v obchode. Kráčam medzi regálmi, držím sa za sánku a zakrývam chmáry. Sú od narazených zubov. Ale ešte väčšie idú zvnútra. A nemám chuť ani silu ich skrývať premáhaním sa a silením do úsmevu.
„Dvadsať deka tejto goudy si prosím." Teta so sivým karfiolom na hlave a výrazným rúžom na vráskavých perách si navlieka gumené rukavice, berie na vidličku plátky a váži. „Bolia vás zuby?" Začudujem sa. Že si všimla, že má potrebu sa opýtať. Že pre ňu nie som len hovoriaci kus bez tváre, ktorý niečo chce. „Hej, bolia." „Tak si to choďte nechať opraviť. To je zlá bolesť. Aby ste sa nemuseli mračiť." Usmieva sa na mňa naširoko a neskutočne úprimne. „Veď je taký pekný deň. Môže to ostať?" Váha ukazuje o päť deka viac. „Môže. Ďakujem." A ďakujem zďaleka nie za ten syr. Odchádzam - v jednej ruke a košík a v druhej - zrazu nič - a predsa už tvár nezakrýva. Akosi už... netreba?
Od večera sa nič nezmenilo. Nič nevyriešilo, príčiny konfliktu nezmizli. Ale tá čudne upravená pani niečo urobila. Vlastne ani neviem čo. Ale stačilo to na to, že sa už mračím menej. A nemusím si skrývať tvár.
