Vonku bol októbrový vlhký chlad, ale neprekážalo im to. Mali na seba dve hodiny. Túlali sa po meste, inde sa ani ísť nedalo. Držali sa za ruky a v bruchách mali motýle. Kroky ich zaviedli do dómu. Vraj najväčšieho v strednej Európe. Určite najväčšieho u nás. Časť stavby halilo lešenie, vnútri bolo prítmie.
Nevideli nič iné, len seba. V chráme bolo ticho, asi štyria ľudia. Kto by tam krátko po poludní vo všedný deň aj sedel... Prešli sa bočnou uličkou, bolo im vnútri dobre. Zrazu si stisli dlane, pozreli sa na seba - a naklonili sa k sebe. Už takmer... Ale v poslednej chvíli sa zháčili. Pobozkať sa v kostole? Hoci nie je omša, nikto to nevidí, a vlastne ani nie sú veriaci... Bez slova sa zhodli. Neurobili to. Tu nie.
Vyšli von a pobozkali sa až tam.
Niekto múdry kedysi povedal: Všetky pekné veci sa začínajú poéziou a končia nehnuteľnosťami. Tento príbeh sa tak neskončil. Uzavrel sa pár mesiacov po bozku. On odcestoval domov na Oravu, ona ostala na východe. On si našiel prácu a ona sa sústredila na školu. Ešte veľa rokov potom si pamätala dátum jeho narodenín. Aj meniny - vlastne ich mal toť minulý týždeň, aj preto sa jej vrátil do spomienok. Prešli roky a mladík zapadol medzi ostatnými zážitkami a skúsenosťami.
Ale TEN bozk, ten z jej pamäte už nič nevytlačí.
