Deťom to bolo úplne jedno. Z auta vyskočili celé natešené: „A maminka, tá sardinka bude chodiť? A ako?" Uvidíte, chrústi, o chvíľu sme tam. Na výstavu v Bibiane sme sa tešili všetci. Po desiatich minútach kráčania sa ozvalo prvé kňučanie o boľavých nožičkách. „Už tam budeme, Matúško, o chvíľku. Aha, za týmto rohom." Tmavé okná neveštili nič dobré. Predtuchu potvrdil nápis na dverách - pre problémy s elektrinou zatvorené. Au. Vonku jesenný podvečer, obe deti už teraz uchodené. A sklamané. Tak sa aspoň do kostolíka pozrieme, aha, v takom veľkom ste ešte neboli - snažila som sa. Lenže v Dóme sa niečo chystalo a nepustili nás ani tam. Au na druhú.
„No, sardinka nie je, do kostolíka, nemôžeme, no to som zvedavá, čo dnes budeme robiť", malá mudrlantka presne trafila, čo mi behalo hlavou. Ženská, spamätaj sa, predýchavala som, nemôžeš sa naštvať a byť odporná a smutná, rýchlo niečo vymysli. Drobci nemôžu za to vyvreté auto ani dve zatvorené zaujímavosti, daj tej najbližšej hodine zmysel! „Maminka, a kto je tento ujo?", ukazuje malý na sochu. „To je Franz Liszt, Matúško." Bol to skladateľ, krásnu hudbu písal. A áno, vedel aj hrať, na husle a na klavír. A tento druhý ujo, to je zas spisovateľ. Trochu smiešne sa volal - ako keby bol stále holý, ale písal napríklad aj o kráľovi Svätoplukovi, pamätáš sa, ako mal troch synov a dal im lámať prúty. Pohli sme sa ďalej, kňučanie okamžite prekrylo rozprávanie. Štúr, Čumil, Schöne Náci, Roland, Napoleon, vojak v strážnej bráne, úplatný konšel a delová guľa vo fasáde radnice, kráľovná a tancujúca víla baletka... Otrávená nálada sa zmenila na dobrodružnú prechádzku bratislavským Starým mestom a nábrežím. S kopou príbehov. Viedli sme sa za ruky, ohmatávali, čo sa dalo, obrovské oči a veľa otázok. Je to dar mať zvedavé deti.
K autu sme prišli ani neviem ako. Naraz so záchrancom a odťahom. „Tatinko, porozprávame ti o malej baletke! A o ujovi Nácim! A aj vojakov sme videli!"
Ten deň som sa zas niečo naučila. Byť sama, bola by som naštvaná a sklamaná, kopla do seba nejaký koláč, možno si niečo kúpila ako náplasť a rátala škody. Vďaka malým bolo nakoniec popoludnie krásne a pohodové. Stačí málo. Aby nám veľkým na nich záležalo, aby sme si to pripomínali a aby sme stále ostávali tvoriví a tak trochu deťmi. V ten podvečer to rozhodne nebola len fráza.
