Pol hodiny pred koncom pracovného dňa som klikla mimo. A hen, čo píšu. „Základná škola Mateja Bela vstúpi do ostrého štrajku! Od nasledujúceho pondelka (25. január) do piatka (29. januára) bude škola zatvorená. Týka sa to školskej jedálne ako aj družiny.“
Keby som vydržala, dočítala by som sa o tom až večer doma z listu, ktorý deti prinesú. Takto posledné pracovné minúty nebudem veľmi použiteľná. Týždeň? Týždeň?! Po tých troch týždňoch okolo Vianoc a Nového roka. Pred tým polročným voľnom a o mesiac jarnými prázdninami? No nekupto.
„Nejde len o nízke finančné ohodnotenie, ale aj o systém vzdelávania učiteľov a zlé materiálno-technické podmienky na slovenských školách. Prosíme Vás preto nielen o pochopenie, ale aj o podporu v našom úsilí,“ píše rodičom škola a prosí o pochopenie. Akoby som videla pani riaditeľku, ako s pokorou a absolútne bez nadšenia formuluje tento odkaz. Určite sa nerozhodovala ľahko.
Naša škola patrí asi medzi najväčšie na Slovensku. Chodí do nej viac ako 1 200 detí. Väčšina ročníkov má triedy od A po E, niektoré dokonca aj F. Už len vymyslieť striedanie v telocvični a v jedálni musí byť na pol úväzku. Apropo, jedáleň. Práve beží zbierka na jej obnovu. Bojím sa, že účasť v štrajku ochotu rodičov prispieť dvakrát nepovzbudí. A vyčítavých mailov v schránke pani riaditeľky a nahnevaných telefonátov asi tiež nebude málo.
S obavami rozklikávam diskusiu pod článkom. „...keby vydržali čo najviac...“ „No budeme vsetci verit ze sa im aspon nieco podari dosiahnut.“ „Držím palce všetkým, ktorí sa postavia tomuto chorému ekonomickému systému, kde miznú miliardy a slušní ľudia po takmer 30tich rokoch po prevrate zarábajú tretinové platy ako v Rakúsku.“ Som milo prekvapená.
Vôbec zo štrajku nemám radosť. A zatiaľ fakt netuším, ako ho vykryjeme. Zrejme stážovaním detí v rodičovských prácach, vzájomnou výpomocou a opatrovateľkami. Do peňazí to pôjde určite.
Pre školu sa riaditeľka aj učitelia snažia urobiť prvé posledné. Zháňajú peniaze. S rodičmi komunikujú otvorene, narovinu a často. Keď školu v lete vytopilo, nesťažovali sa a urobili nemožné, aby mohli v septembri bez ujmy otvoriť. No, a teraz chcú, aby sme si naozaj všimli, že to nemajú ľahké. Tak idú štrajkovať. Kým to neurobia, nebudeme učiteľov brať dostatočne vážne. Ak by neprestali učiť alebo aspoň nie na tak dlho, možno by sme si my rodičia spolu s nimi vzdychli, ako rozumieme, že to majú ťažké – a to by bolo všetko. Takto sme v tej kaši aspoň týždeň tiež. Držím im palce. Ale, bude to hustý týždeň...
