Jasne nasledoval nálet na kníhkupectvo - „kde máte, prosím, komiksy?" Potešila som sa plnej škatuli. A vzápätí nadšenie opadlo. V slovenčine bol len asi každý desiaty zošit. A aj z tých kopa nie vhodných pre vekovú kategóriu prvákov. Tak som sa prehrabávala, prehrabávala - a nakoniec vybrala štyri. Šmolkovia, Tin Tin a Gombíková vojna, to by šlo. Víťazoslávne som ich odovzdala deťom pri najbližšej jazde. A tešila sa na ich slabikovanie. So spokojným úsmevom sme vyštartovali. A potom to prišlo. „Prďúsi! Smraďoch! Zasrani!" Neomylne a presne. „Ukáž? Jéj!" Okamžite prejavilo nadšenie aj druhé dieťa. Aha. Gombíková vojna. Otvorená presne na tej správnej strane. Ty krava! Veď to je o boji bandy chlapcov z dvoch mestečiek! A v nadávkach je pointa! Ako si mohla zabudnúť? „To je super knižka, maminka! Nie, nie, teraz ti ju neukážem, ešte si chcem chvíľku čítať."
Práce kvapná, málo platná, učím deti. Dobre si rozmysli, kým niečo urobíš, hovorím im tiež. Buď dôkladný, napomínam Matúša. „Banda všivavá! Lemry! Hovädá!" Ach. Čo už. No, mama, čo si si navarila, teraz pekne zjedz...
