Chránené dielne, v ktorých som doteraz bola, voňali lepidlom, hlinou, farbami. Ľudia, ktorých choroby postihli tak, že si nevedia nájsť prácu alebo nemôžu robiť nič iné, v nich vyrábali darčeky, drobnosti, pekné tvorivé veci. Táto je iná. Veľké prepojené miestnosti, v ktorých za počítačmi pracuje polovica zdravých a polovica hendikepovaných. Výhľad na celú Petržalku, počuť len ťukanie do klávesníc. Sadám si do zasadačky s Andrejom, mladíkom, ktorý ju pred troma rokmi založil. „Počas vysokej som mal spolužiaka, ktorý bol postihnutý, ale veľmi šikovný a darilo sa mu. Už počas školy sme si zakladali firmu a zamestnali sme ho. Netušili sme, že existuje niečo ako chránené dielne, ale práve vtedy sme to zistili. No povedali sme si, že my nebudeme žiadna klasická dielňa. Rozhodli sme sa, že dáme šancu mladým ľuďom, ktorí aj napriek postihu majú vôľu a chuť uplatniť sa odborne. Načo budú niečo vyrábať manuálne, keď majú hlavu dosť dobrú na to, aby robili sofistikované činnosti.“
V Smart Chance robí asi 15 ľudí personalistiku, IT služby vrátane online marketingu a telefonické prieskumy. Plus ponúkajú firmám náhradné plnenie. Pozerám sa na Veroniku. Má postih na rukách, ale pevný hlas a bystrú hlavu. „Náš problém je v tom, že so zamestnávaním hendikepovaných súvisí obrovská byrokracia a aj pri výpovedi je to zložitejšie,“ hovorí. Firmy do toho preto vraj často nechcú ísť. „A tiež sa obávajú kvality našej práce,“ dodáva. Andrej ju dopĺňa. „ My máme obidva tieto problémy. Musíme vykazovať voči ÚPSVaR-u kvantá papierov a chodíme tam so štósmi dokumentov, každý mesiac znova a znova. S tým nič nespravíme, to je proces ako je nastavený. Druhá vec je nedôvera firiem. Stretli sme sa s predsudkami, firmy niekedy a nechcú prácu „iných“. Výstupy práce telesne postihnutých vnímajú opatrnejšie. Tento mýtus sa snažíme zbúrať. Ak niekto sedí na vozíku a prácu má za počítačom, má ruky aj hlavu takú istú ako zdravý. Nie je dôvod podozrievať, že jeho práca nebude kvalitná.“
Povedala by som, že majú nával záujemcov o prácu, Ale nie je to celkom tak. „Je to problém školstva aj minulosti,“ vysvetľuje Andrej. „ Pred rokmi to bolo nastavené tak, aby postihnutí veľmi nechodili von a mnohí nie sú vôbec samostatní. Prišli nám sem množstvá ľudí, ktorí chceli robiť. Ale odmalička ich viedli k tomu, že za nich iní urobia prácu – a to tu nemáme. Celé okolie im doteraz pomáhalo a my zrazu od nich chceme samostatnú kvalifikovanú a kvalitnú robotu. Nedržíme ich za ruku. A tak po čase povedali – asi je to pre mňa príliš stresujúce, budem radšej doma poberať podporu. Chceme od všetkých stopercentný výkon, ktorého sú schopní. Nie je dôvod ľutovať človeka len preto, že sedí na vozíčku. Mám osobnú skúsenosť, že to nie je cesta.“
Zdá sa, že sú zatiaľ na Slovensku jediní. A pritom nie je dôvod, aby šikovní ľudia, hoci nie celkom zdraví, nemali robiť kvalifikovanú odbornú prácu. V tejto dielni sa na prvý pohľad nedeje nič neobyčajné. Iba jedna jediná, veľmi veľká vec. Dávajú všetkým rovnakú šancu.
