Našla som na wikipedii, lebo som musela. „Ideme triediť hračky, zbojníci", zavelila som doma. „A prečo?" „Lebo ich pošleme chudobným deťom. Ich rodičia nemajú peniažky na to, aby im ich kúpili." Nasledovala kopa otázok kto sú tie deti a s čím sa teda hrajú - a súhlas, áno, vytriedime. Moji malí veľa dostávajú a učíme ich dávať. Vedia, že aj u nás sú deti, ktoré nemajú hračky - tým sme ich poslali v zime. A teraz ich zašleme do Afriky. Univerzita Komenského vyhlásila zbierku. Výborný nápad. Našla som Tanzániu na mape, ukázala drobcom dlhú cestu, vysvetlila, že hračku poputujú vlakom, loďou a možno aj lietadlom.
Keď som po prvý raz doma pred pár rokmi triedila hračky, s ktorými sa malí už nehrali, robila som to potajomky. Aby som vynechala kňučanie a vracanie väčšiny toho, čo som vybrala, obratom späť. Bolo pred Vianocami a chcela som uvoľniť miesto novým zábavkám. Prešlo pár rokov a motív je iný - žiadne miesto uvoľňovať netreba. A už sa ani nemusím skrývať. Dobre nám padlo teraz triediť hračky spoločne. Rastiete, zbojníci, je to skvelé. Takmer polovica populácie Tanzánie má menej ako 15 rokov. Ktovie, ako sa budú pozerať na veľkonočnú omaľovánku alebo plastového Mikuláša s kamošmi, s ktorým sa zbojníci radi kúpali. Ale hádam ich potešia.
A tak sa našich pár drobností zaradilo medzi osem tisíc hračiek, ktoré za dva týždne Univerzita zozbierala. Hračky nosili študenti, profesori, celkom cudzí ľudia a mnohí ich dokonca poslali poštou. Je medzi nimi meter veľký slon. Kopa plyšákov, autíčok, bábik, lôpt, stavebnice aj pastelky. Majú pred sebou tisíce kilometrov. Šťastnú cestu! A ešte dlhý život všetkým!
Foto: Univerzita Komenského v Bratislave
