„Bábika, poď, budeme si čítať." Tato s malým niečo majstrovali v garáži, boli sme doma len dve. Malá vzala knihu, pritúlila sa a začala. Statočne sa potkýnala textom, váhala pri viacslabičných slovíčkach, nadychovala sa pri cudzích menách poníkov. Po strane a pol som ju zastavila. „Julinka, rozumieš tomu?" „Nie," povedala jednoznačne a nešťastne. „Ja nikdy nerozumiem. Keď si nám kúpila nočné lampičky, myslela som si, že to bude lepšie, že keď budem viac čítať, tak sa to naučím ako Matúš. Lenže ja čítam a nič z toho neviem," pokračovala otvorene. Fuch. Na takú úprimnosť som nebola pripravená. Nie som učiteľka ani psychologička, prečo som s tým začínala, keď si teraz neviem rady? Tak nič, asi iba sedliacky rozum. „Julinka, skúsme. O kom si čítala, kto tam bol? A kde boli? A hádali sa alebo sa len rozprávali? A koho ešte stretli?" Na všetky otázky poznala odpoveď. „Vidíš, veď rozumieš," povzbudila som ju. „Tak čítajme ďalej," ponúkla sama. Po ďalšej strane zas zhodnotila: „Ja zas neviem, čo tam bolo." Ale znovu som sa pýtala a ona vedela odpovedať. Navyše si pri tom pomalom lúskaní všímala a komentovala gramatiku.
Nejde mi do hlavy, že medzi dvoma rovnako starými deťmi žijúcimi v rovnakom prostredí, s rovnakými vstupmi a starostlivosťou môže byť taký rozdiel. Ale je. Ono sa to vraj zmení, upokojovala ma priateľka odkazom od odborníka. Vraj treba len cvičiť, hlavička sa vyvinie a dieťa bude čítať bez problémov. A dovtedy... Máme so sojkou svoje vlastné dievčenské pletky. Som šťastná, že sama chce. „Mami, ideme si čítať?", pýta sa ma každý večer. „Len my dve." Sadneme si k sebe, vezmeme knihu a ona pomaly prechádza text. Potom si v pár vetách povieme ako pokračuje príbeh -a čo nevidieť máme za sebou prvú knihu. Všetko zlé je na niečo dobré... Čítanie a rozprávanie. Naša neobyčajná cesta ku knihám. Cez prekážky, ale pekná. Mám úžasnú dcéru :)
