Domica je krásna. Aj teraz, keď sa z nej dá vidieť len kúsok. Je červená. Biela, sivá aj čierna. Kvaple majú tisíc rôznych tvarov. Jeden ako skamenený drak, ďalší strážca, aj ihličky, závesy, dokonca celé pohorie obrátené opačne. Pri Rímskych kúpeľoch som si spomenula na najgýčovejšie hotelové fontánky - magická krása kaskádovito pretekajúcej vody s jemným šumením, nevedela som sa odtiaľ pohnúť. Kedysi v jaskyni bývali pravekí ľudia, našli tu po nich nádoby a ohniská - a tak také ohnisko s pravekým človekom pre lepšiu predstavivosť tu aj teraz je, v susedstve skaly pripomínajúcej ženské lono. Stále tu žijú netopiere, jedna z obrovských kôp ich trusu má podľa sondy tisíc rokov. A tá akustika! V koncertnej sieni sme si zaspomínali na Vianoce, koledy v detskom podaní zneli úžasne.
Trpezlivá sprievodkyňa dávala výklad po slovensky aj po maďarsky. Ale hlavne na nás počkala pár minút po oficiálnom čase vstupu dnu. Cesta nám totiž trvala dlho. Neodhadli sme, že bude taká hrozná. Rozmlátená, neupravená, slabo značená.
Ten kúsok Slovenska okolo Rožňavy je pre mňa zvláštny. Domica nie je jediná jaskyňa v okolí. Každá je iná - Ochtinská aragonitová, Dobšinská, Gombasecká, aj iné menšie. Oplatí sa nechať sa pozvať dnu. Veľa ľudí však o tom nevie. Ani nevie, prečo by sem do tohto kraja chodili. A keď už aj prídu a vidia - zničené domy, otrasné cesty, sivo a zanedbane kam sa človek pozrie - málokto dlhšie ostane nadšene objavovať krásy tunajšej prírody. „Ako keby sme išli cez Rumunsko", vraveli sme si cestou. No, veru, neviem, či sme Rumunsku neukrivdili...
