„A o čom to je?", dvihne hlavu od kresby jeho sestra. Čítať sa jej samej nechce, ale nedbá, keď jej brat prerozpráva, čo sa dozvie. Matúš sa na mňa pozrie s otázkou a prosbou o pomoc. „No, o dievčatku, čo predávalo zápalky," predbehne ma však. „No a čo je na tom smutné?", pýta sa Julka ďalej. Naozaj ju to zaujalo, to už Matúš len tak neodbije. „Nikto si od nej nechcel kúpiť zápalky. Ale mala veľmi prísneho otca a bála sa vrátiť domov bez peniažkov. Tak si sadla do kútika, zapaľovala ich a predstavovala si - dobré jedlá, vianočný stromček, darčeky. A babičku, ktorá ju vzala do neba. No ... to dievčatko zamrzlo." Malý vysvetľuje, slzy v očiach a aj mňa premkýňa smútok. Dobre viem, prečo som im to nikdy neprečítala a v knižnici založila poriadne vysoko. Och, teda asi nie dosť poriadne. „Ale tá babička ju mala veľmi rada a aj ona ju. Takže to bol vlastne pekný príbeh," prekvapuje ma pokračovaním Matúš. „A teraz sa poďme zahrať, dobre?", ukladá knihu a uteká priniesť karty. Zafungovalo. Malá sa ďalej nepýta, pozornosť presmerovaná inde.
"Maminka? A to sa naozaj stalo?", pýta sa ma zbojník osamote o chvíľu neskôr. "Mohlo sa to stať," vysvetľujem mu. "Niekedy boli ľudia veľmi chudobní - aj dnes sú, ale vtedy ich bolo veľmi veľa. A aj deti museli zháňať peniaze." „Taký smutný príbeh som ešte nepočul," zas mu je do plaču. Objímem ho. Necítim sa na výklad a zmierňovanie Andersenových rozprávok. „Ale dobre, že sa Julka viac nepýtala. Rýchlo som to povedal a snažil som sa to najhoršie tak šup šup. Aspoň ona nie je smutná tiež," šepká mi drobec do ucha.
Vraj chlapi nie sú empatickí. Potrebujú vysvetľovať, čo je citlivosť a ohľaduplnosť. Tento ešte nie je celkom chlap, iba taký chlapček. Ale snáď z tohto nevyrastie...
