Štvrtinu tej istej miestnosti zaberá nový model. Je skoro celý biely, iba na niektorých miestach už vyzerá ako krajina s vlakmi. Svet vo vývoji. Vedľa neho sedí jeho tvorca, šestnásťročný Marcel. Začal model robiť už skôr. Pokrok sa spomalil pred dvoma rokmi. Vtedy po prvý raz udrela rakovina. Nádor v mozgu. Operáciu nasledovala dlhá liečba. A po niekoľkých pokojných mesiacov sa choroba vrátila, tentoraz napadla miechu. Ďalšia liečba, transplantácia kostnej drene, množstvo terapií, cvičenia... Sú ako bez konca. Teraz Marcel a jeho rodičia čakajú. Snáď už bude dobre.
Prvá krajinka s vlakmi vznikala päť rokov. Ako dlho to potrvá novej... ťažko odhadnúť. Len nakresliť plán, kade povedú koľajnice, trvalo Marcelovi týždeň. S vlakmi sa zobúdza aj usína. O vlakoch hovorí veľa, rád a s každým. Pomáhajú mu - nemyslieť na to, že nevládze. Že keď kráča, stráca rovnováhu. Že padá z bicykla, stále pri sebe potrebuje partnera, že k jeho raňajkám patria kopy liekov. Má šestnásť a namiesto o frajerkách rozmýšľa o výške polystyrénových kopcov, polomere koľajnicových zákrut a nových motorčekoch pre lokomotívy.
Čo môže, urobí si sám s otcom. Opravia staré a zničené, vymodelujú, vymyslia. Inak by si Marcel nemohol dovoliť stavať. Rodinné úspory jeho choroba dávno zhltla, teraz padajú minimálne príjmy rodičov na rehabilitácie, cesty a lieky. Jeho najväčším želaním je stavať. Možno spoznať podobného nadšenca alebo niekoho, kto už nepotrebuje staré modely a rád ich daruje. Sníva o tom, že svoje železnice raz vystaví.
Marcel vie, že biele plochy krajiny sa raz zafarbia a pohnú sa cez nich vagóny. Stále sa usmieva. Vlaky ho naučili trpezlivosti. Aj vďaka nim vie, že nič nie je hneď. Na zdravé a silné dni si vedľa svojich modelov rád počká.
