Ten deň som do chrámu vošla aj ja, po ceste z práce domov. Prežehnala sa, natiahla do nosa vôňu kadidla. Dnu sedelo len pár ľudí, vedľa lavíc aktovky a igelitky s nákupmi. V prítmí som sa snažila, aby moje kroky boli nehlučné. Dala som sa uličkou popri pravej stene dopredu k oltáru. Pozerala som hore na fresky a štuky ... a skoro narazila do chlapíka s mopom. Umýval výklenok a bol tak ticho, že som si ho nevšimla. Špinavý muž so strniskom, známy z rána. „Prepáčte", vydýchla som zľaknuto. Nepozrel sa na mňa. Zhrbený niečo zamrmlal, otočil sa chrbtom a vytieral ďalej.
Nechodí sem rozjímať. Ale ani len pre teplo a spánok. Nebol to typ, ktorý by som oslovila a zjavne aj tak nebol veľmi zhovorčivý. Tak som sa o ňom nedozvedela viac. Ale keď som ho stretávala ďalšie dni, usmievala som sa. Ten muž sa asi nevedel postarať o seba. No našiel ľudí, ktorí mu uverili. Pomohli mu starať sa o iné. A to je viac ako teplo a lavica, na ktorej sa dá po prebdenej studenej noci natiahnuť. A určite cenné rovnako, ako rozhrešenia a požehnania.