Prvý raz som to zistila pred dávnymi rokmi. Mali sme s priateľom pred sebou spoločný víkend. Vyrazili sme s predstavami rôznych romantických zákutí do malých juhočeských dediniek, keď milý zrazu zabrzdil auto. Obzerala som sa, hľadala nejakú sexi vinárničku alebo pekáreň. Nič také. Vzal ma do obchodu, v ktorom som nikdy predtým nebola. Naprataný bol všetkým možným aj nemožným, čo treba v dielňach a na stavbách. Priateľ ma nechal pri dverách a zo žiariacimi očami sa začal prehrabávať všetkými tými drevami, plechmi a nástrojmi neznámeho určenia. „Pozri, to je skvelé! A toto!", ukazoval mi zápalisto, ja som len nechápavo čučala. Nakoniec siahol po piecke a kladive. „Ty nemáš kladivo?", opýtala som sa. „Mám, jasné. Mám veľa kladív. Ale TAKÉ ešte nemám!" Vtedy mi došiel pravý účel toho obchodu. Prinášať šťastie.
Podobnú fascináciu som zažila potom ešte veľakrát. A už chápem. Mňa takéto miesta nedojímajú a skôr odpudzujú, ale - rešpektujem, že každý to máme inak. Rešpektujem však neznamená, že musím zdieľať. Lenže niekedy človek musí, aj keď nechce - a tak som sa v poslednom čase práve v tých obrovských majstrovských obchodoch niekoľkokrát ocitla. Po prvý raz odhodlaná vydržať. Moje predsavzatia asi po hodine vyprchali. Po ďalšej už došiel aj zotrvačník a tretiu hodinu som pretrpela sediac schúlená na obrovskom vozíku a dúfajúc, že sa to čoskoro skončí. Aj najškaredšie svietidlá sa v takých chvíľach zdajú ako poklady a už by som kúpila hocičo, len aby sme mohli vypadnúť. Druhý raz som si myslela, že idem pripravená - sýta, nie smädná, oddýchnutá. No nadšenie znovu skoro pominulo a v čase, keď chlapi radostne diskutovali nad batériami a regálmi, ja som len ticho opäť sedela v kútiku, totálne vyčerpaná. Tie obchody nie sú stavané pre ženy. Nie pre žena ako ja. Ostatné dámy, ktorých tam bolo poskromne, podobne ako ja hľadali očami únik - zatiaľ čo ich partneri brali do ruky (všetky rovnaké!) píly, skrutky, nástavce, laty, lepidlá, rukavice... Také obchody z nás vysávajú energiu, aby ju mužom mohli dodávať. Tak to funguje, pochopila som.
Aby bolo jasné, dokážem privŕtať policu. Aj stenu namaľovať, vyčistiť odpad, narúbať drevo a založiť oheň. Už som to robila. Neznamená to však, že som to robila rada. Bolo treba, tak bolo treba. Ale keď nemusím, prečo by som sa do toho púšťala. Snažím nemusieť a nerobiť. Tieto činnosti rada prenechám pánom.
A takisto im zo srdca želám ich chlapský raj. Nechodia tam vždy preto, že je to nutné. Býva im tam dobre a sú tam radi dlho. Nech vám slúži, páni. Užívajte! :)
