Dvanásť hodín v práci. Prídem domov. Nechcem už čítať, nevládzem hlboké rozhovory. Pohráme sa, uložíme deti a sadnem si - aspoň na chvíľu byť v pokoji. Robiť niečo pre seba samú. Vytiahnem ihlice. Očko k očku. Jeden riadok hladko, druhý obratko. Na jednej strane príjemné na pohladenie, na druhej vodorovné čiarky, ľahko riadky porátať. Dlho trvá, kým niečo viditeľne pribudne. Ide to pomaly. A vôbec to nevadí. Dôjsť k výsledku, dokončiť niečo, chce veľa trpezlivosti. Ale pletenie nie je len o nej.
Keď pletiem, je to len moja činnosť a môj čas. Môžem sa pritom rozprávať alebo na niečo hľadieť, pliesť sa dá aj bez toho, že sledujete každé očko. Je to relax. Pohoda. Pocit uspokojenia z toho, čo pribúda. Veľmi príjemné. A tvorivé tiež. Pletenie ma učí pokore - vydrž, snaž sa, vytrvaj - a výsledok príde. A potom poteší a zahreje. A ešte - keď pletiem, zamestnávam ruky. A nedá sa mi nimi naberať maškrty :)
Pliesť ma mamka naučila, keď som mala asi desať rokov. Vtedy mať pletený sveter znamenalo obliekať si niečo iné než ostatní, aspoň trochu sa líšiť. Dnes už nepletiem pre ten výsledok. A väčšinou vôbec nie pre seba. Pletiem pre tú činnosť. Očko k očku, hladko obratko. Budem určite aj dnes, aspoň trochu. Ihlice, vlna a chvíľka osobnej meditácie. Darček času a príjemnej zmysluplnej činnosti. Kto z nás nepotrebuje obdarovávať sám seba...
