Otvárali sme ju veľmi zriedka. Na oslavy narodenín, veľké rodinné stretnutia, na Vianoce. Na každú drobnosť mala babička svoju vlastnú nádobu. Skrinka voňala tabakom, tomu som nikdy nerozumela, veď nikdy nefajčila. Ale možno to bolo namorené drevo. Ďalšie z tajomstiev, ktoré sa už nikdy nedozviem.
Tá komoda bola pre mňa trochu trinástou komnatou. Mohli sme chodiť všade a brať všetko v babičkinom byte, dokonca aj do zásuvky s jej šperkami sme sa občas mohli pozrieť. Ale do tejto komody nie. Boli v nej vzácne a drahé veci, ktoré babička zhromažďovala roky. Dvierka trochu vrźgali pri otváraní, neoplatilo sa pokúšať zákaz - vždy sa na to prišlo a vtedy sa babička naozaj hnevala. Myslím si, že dvierka nikdy neopravila úmyselne.
Na chvíľu, keď z komody bude babička prestierať, som sa vždy veľmi tešila. Bolo to ako predohra v opere. Zavŕzganie, cinkotanie porcelánu a šuchot krásnych obrusov. A potom podľa presnej matematiky rozkladanie riadov po veľkom stole. Pridať misky, ozdoby, poháriky, predtým to všetko preleštiť bielou utierkou. Veľmi rada som ju pri tom pozorovala. Pripadala mi pri tom ako tanečnica, pohybovala sa pomaly a rozvážne, všetko malo svoje miesto. Bolo to krásne divadlo. Výsledkom bol nádherný stôl, za ktorý som si sadala s nábožnou úctou. Jedenie - opera samotná - už bývala veselá, plná rozprávania, spomínania, smiechu. A upratovanie celkom prozaické.
Babičkin porcelán sa po rokoch rozdelil. Aj ostatné kúsky z jej komody. Už pre mňa nie sú opradené tajomstvom, časť mám doma. Vo vlastnej komode. Deti ani manžela do nej nepúšťam, jej paňou som ja. Keď sa pri nej zadupe alebo do nej strčím pri polievaní kvetov, jemne zacinká. Asi si niekde pozháňam portrét rytiera s vyzývavým pohľadom a ľahkým úsmevom na tvári.
