Dievčina nakreslila, čo má najradšej. Moja Julinka tiež kreslí, čo má najradšej. Maminku, seba, tata, Matúška, tetu Julku, niekedy kamarátky. Jej kresbičky ešte nie sú také pekné a s výrazom ako dievčinine. Ale možno budú veľmi podobné, tak o dva - tri roky. Lenže dievčina má oveľa viac, než bude mať Julinka o tri roky, je dospelá. Navonok. Vnútri asi stýle dievčatko. Viem, že jej mamka sa obrázkom teší tak veľmi, ako ja Julinkiným. Mňa robia šťastnou rovnako veľmi ako ma dojímajú. Pri tých štyroch nakreslených tvárach mi tiež vošli do očí slzy. Naše obrázky sú nalepené na skrini. Tieto visia na výstave ľudí s mentálnym postihnutím. Dá sa nájsť na ministerstve kultúry. No, dá sa nájsť. To skôr sa tam dá nenájsť... Málokto o nej vie. Obrázky si zaslúžia, aby ich bolo vidno. Hovoria bez slov.
Ľudia ako dievčina v okuliaroch toho nevedia povedať veľa. Vedia to iba nakresliť, dať najavo dotykom, objatím. To všetko dávajú tým, ktorých ľúbia. Tak, ako oni ľúbia ich. Mama, sestra, brat. Aké sú tie obrázky krásne... Zrkadlá citov...
* reportáž v Televíznych novinách Markízy v stredu 15. 9.
