Obaja krpci majú svoje peňaženky. Poteší ich každý peniaz, aj starý a neplatný - keď je to kovové a okrúhle, ráta sa. Občas im dáme nejaký zapadnutý cent, niekedy sami nájdu. Malá si ich odkladá a už mala nazbieraných dobrých desať eur, ale vybrali sme sa von a vzala si aj peňaženku - ako inak sa to mohlo skončiť, než že ju stratila. Tak odkladá nanovo a už zopár eur má. Aj vďaka bratovi, ktorý vzápätí potom, čo niečo dostane, zabudne, kam si to dal.
„A čo si, Matúško, za tie peniaze kúpiš?", pýta sa nad nájdenými siedmimi eurami tato. „Ja chcem koňa!", kričí malá z detskej izby. „Teba som sa nepýtal Julinka. A okrem toho, na koňa treba veľa peňazí." „Veď ja mám! Aha!", vysypáva centy z drobnej korálkovej peňaženky. „Pozri - jeden, dva, tri, desať dvadsať tisíc osem sedemdesiat štyri päť mám!" Usmievame sa na seba. „Julinka, toto ti stačiť ešte nebude. Ale raz, keď budeš veľká, možno si na koňa našetríš. A ty, Matúško?" „Ja chcem také premieňadlo. Aby som sa mohol premeniť na čo chcem. Na Batmana, Spidermana, doktora, na kovboja a tak. Kúpim si také, keď budem mať viac peniažkov." Aha. Hm. Už si nepamätám, čo som si chcela kúpiť ja, keď som mala štyri roky. Zrejme som vôbec netušila, čo presne znamenajú peniaze a moje obzory sa končili niekde pri veľkej vanilkovej.
Obaja moji malí vedia, na čo peniaze slúžia. Že bez nich by nemali čo jesť, kde bývať, ani by nemali hračky. A že na peniaze treba pracovať. Vedia, že keď sa pracuje, rodiča sú niekde inde a nie s nimi. Taká je pre nich teraz cena peňazí - cena času ich blízkych. A hoci sa ich túžby zmenia a časom budú snívať možno o inom, než o premieňadle a koňovi, na tomto sa asi tak veľa nezmení. Peniaze ostanú tým, čím meriame čas. Náš spoločný, ten najcennejší.
