Blížili sa babičkine narodeniny. Chcela som ju potešiť, aj keď obmedzený rozpočet študentky nedovolil veľmi vyskakovať. Kráčala som letným mestom a vo výklade som zbadala krásnu cukorničku a v rovnakom dekóre nádobku na mlieko. Áno, toto by spolu s kyticou šlo.
Pri zvuku trhania papiera sa babička usmievala a keď nádobky vybrala, jej úsmev sa ešte zväčšil. Zdalo sa, že som trafila. Poďakovala, nakrájala koláč a pri dobrom vínku sme strávili zvyšok večera. Darčeky nechala na stole do ďalšieho rána.
Budúci víkend sme ako vždy po obede umyli a utreli riad. Až potom babička uvarila kávu a položila ju na stôl vedľa kresielok v obývačke. Vedľa hrnčekov dala cukorničku. Tú starú. Tvarovaný sklenený pohárik uzavretý kovovým vrchnákom s trubičkou na sypanie, už sa ho na krajoch trochu chytala hrdza. Všimla som si to, ale nič som nepovedala. Možno ešte chce vysypať cukor z tejto a potom ich vymení, vravela som si. Lenže starú cukorničku sme mali pri káve aj o týždeň a o mesiac.
Na novú som aj ja pomaly zabudla, až kým som ju o niekoľko mesiacov neskôr neobjavila. Stála na kraji police v komode, kde bývali slávnostné riady. Vyťahovali sme ich len párkrát v roku, na skutočne výnimočné príležitosti. Bola nedotknutá. Po prvý raz ju cukor naplnil pri podávaní kávy na Prvý sviatok vianočný. A po sviatkoch sa znovu zabývala vedľa slávnostných obrusov a tanierov. Ale veď to nie je žiadna špeciálna vec, frflala som v duchu. Je pekná, ale obyčajná... Prečo ju babička odstrčila?
Nedávno som dostala novú misu. Peknú. Príliš peknú. Možno ju niekedy použijem. Možno...
Už som veľká, a už veľmi dobre rozumiem cukorničke odloženej v „lepšej“ komode. Lebo každá kuchyňa má svoj vlastný poriadok. Veci v nej majú pamäť a nesú príbehy. Ruky, ktoré ich chytajú, na nich nechávajú odtlačky skúseností a lásky, čo dávajú do jedál. Kuchárky nevidia škrabance a praskliny. Vnímajú známe rozmery, vedia ktorej nádobe a vareche pristane aká chuť. Pamätajú si pochvaly od jedákov nad rôznymi misami. Vedia, kde sa čo uvarí bezpečne, ako dlho to trvá, na čo je dobrý ktorý nôž a koľkokrát spadla a nerozbila sa odmerka. S istotu chytajú krehké hrnčeky a poslepiačky neomylne trafia nádobu s múkou stojacu vedľa tej s cukrom. Kuchyne sú zázračné miestnosti plné neobyčajných vecí, ktoré majú celkom všedný vzhľad. Tie veci vyžarujú peknú energiu, ktorá sa zväčšuje s každým odštiepeným kúskom misky.
Pred rokmi som to nevedela – ale presne pre toto všetko som babičkinu kuchyňu tak milovala. Chýba mi. Mám ešte zopár rokov, aby som také miesto vytvorila aj u nás doma. Dám tomu čas a budem toho musieť ešte veľa uvariť. Lebo nič, hlavne skvelá kuchyňa, nie je len tak.
