Vianoce u nás, to bolo najmä babičkino cukroví. Vyše dvadsať rôznych druhov maličkých koláčikov, každý s inou chuťou. Niektoré sa obmieňali, viac druhov bolo tradične rovnakých. Mala na ich pečenie systém - niečo treba nechať odležať, niečo zmäknúť. Jeden deň korpusy, druhý ich natierala, v presný čas robila z bielkov, v iný zas čokoládové či orechové. A nie jeden, ale niekoľko plechov. Lebo nerobila len sebe - ale najmä nám a kope známych. Cukroví rozdávala vo veľkých škatuliach a vždy sa zjedlo. Na táckach to vyzeralo úžasne - pár drobných kúskov, pestrých a fantastických, rôznych chutí. Už mesiac pred sviatkami sa známi pýtali - bude babička piecť?
Trvalo roky, kým som sa odhodlala zaviesť doma podobný zvyk. Nepokúšam sa o babičkino cukroví, netrúfam si. Skúšam svoje. Zbieram si recepty, potom ich preberiem, povyberám, aby každý koláčik chutil inak. Napečiem, odložím a počas sviatkov vždy postupne dopĺňam na vyjedené miesta na mise. Tento rok mám zatiaľ osem. Možno stihnem ešte niečo. Trubičky celkom nevyšli, vznikol z nich nakoniec orechový plát. Čokoládové sa trochu vysušili. Nech, možno ešte povolia. Šuhajdy tiež majú svoje rezervy, ale na rok už budem vedieť, kde neurobiť chybu. Je to krásne tvorenie a ešte príjemnejšie je, keď vidím koláčiky miznúť.
Kuchyňa vonia sladko, plechy ešte nie sú umyté. Spokojne sa dívam na drobné kúsky, každý tak na jeden raz do úst. Podarilo sa. Chutia, zdá sa. Deti sa obliekajú, ideme sa prejsť a popozerať svetielka na ulici. Potrebujem sa aj ja vyvetrať. Babička pri pečení vždy pila pivo, presýtená sladkými chuťami a pachmi potrebovala jeho horkosť. To som teda pokašlala, babi. Žiadne pivo, zabudla som kúpiť. Musím sa ešte veľa učiť, babička, veľa učiť :)
