Kým budem pokračovať v deji, poznámka na okraj - pre pochopenie, alebo možno aj nie - malá organizačná vsuvka: do zátvoriek budem písať, čo som si myslela - mimo nich to, čo som robila (takto - pánbohvie prečo).
O pár minút mám byť v práci, ale ešte si stihnem kúpiť niečo malé zjesť. Parkujem pred obchodom. Košík nepotrebujem, aj tak mám len chvíľku. Pri košíkoch navyše stojí plnšia Rómka a prekáža. (Dobrú sukňu má.) Drží sa za ucho, strká si doň slúchadlo z empétrojkového prehrávača. A pozerá na mladého Róma o pár metrov ďalej pred vchodom. (Asi priateľka.) Chlap má v rukách Nota Bene. (Odmietnem, toto číslo už mám. Dala som minule mladej mamine pri inom obchode peniaze. Aha, toto je nejaké iné číslo, má inú obálku.) Blížim sa k mužovi a registrujem krásne malé šteňa pri jeho nohách. (Keby tu so mnou bola Julinka, lámala by mal aby sme si ho zobrali domov.) Chlapík je špinavý. Ale priebojný. Hľadí mi rovno do očí a chystá sa ma osloviť. (Nedám sa, nechcem časopis, fakt tentoraz nemáme nazvyš, nerozhadzuj!) „Kúpte, prosím. Pre psíka. Jemu na jedlo." (Váham. Tá ženská patrí evidentne k nemu. A má empétrijku!) „Ďakujem, nechcem." (Že som sa naňho vôbec pozrela!) „Ale kúpte. Prosím. Ale je to staré číslo." (Oni tie peniaze nepotrebujú!!! Veď sa na tú ženskú pozri! Dobre oblečená, upravená, s elektronikou! Nečum na toho krásneho psa! To je lacný trik!) „A ste vôbec predajca? Máte nejaký doklad?" (Nemá, vidíš, že nemá!) „Ja s ním bývam v lese, stratil som." (Čo robíš?!? Schovaj tú peňaženku!) „Koľko to vlastne stojí?" (Šibe ti? Niekde ten časopis našiel a teraz len zneužíva situáciu!) „Euro štyridsať deväť" (Neopováž sa mu dať viac! No dobre, euro a pol. Chvalabohu sú tu drobné.) Podávam chlapíkovi peniaze. (Neviem prečo.) Vkladám viditeľne použitý časopis do kabelky a prechádza ma chuť kúpiť si aj maškrtu.
Chlapík stojí pred obchodom aj keď odchádzam. Žena je pri ňom a začujem niečo ako „dvadsať už mám, ešte tak dvadsať." (Kurník!)
Nemyslite si, že mám kruté srdce a som neprajná. Ale oni podľa všetkého naozaj netreli núdzu... Prečo som teda dala? To keby som vedela.
Mala som kedysi priateľa s unikátnym „darom". Mohol kráčať po námestí, na ktorom bolo tisíc ľudí a medzi nimi jeden jediný somrák. A práve on si priateľa našiel - „nemáš cigaretu a drobné?" A on vždy mal a dal. Vravel mi potom: „Nikdy nevieš, ako sám skončíš." Podobná situácia sa nám stávala pravidelne. Oni to tí somráci vždy nejako vytušili.
Hm. Nabudúce sa radšej pred obchodom otočím z bezpečnej diaľky a pôjdem nakúpiť inde.
