Na tej stene máme jediný krížik v domácnosti. Zdraví príchodzích hneď, keď vojdú do dverí. Doteraz mi nenapadlo, že to nie je práve najdôstojnejšie miesto pre modlitbu. Julka sa konečne obliekla, Matúš skončil. Pomotane, ale so zjavným úmyslom. Prežehná sa, hodí si na plece aktovku a ešte sa otočí ku krížiku. „A ešte som chcel poďakovať. Za... za ... za to, že som mal dnes dobré raňajky." „Veď boli, Matúško, rovnaké ako každý deň." „No, každý deň sú dobré." Otvára dvere a kolíše sa k autu.
Začali sa tak modliť skoro každé ráno. Sestričky na náboženstve majú jasný vplyv. Modlitba pred cestou do školy začína patriť k rituálom tak ako stále rovnaké cereálie a moje čítanie, kým malí raňajkujú. Popletený otčenáš a po ňom poďakovanie. Za všednosti, maličkosti, ktoré im zídu na rozum. Občas aj o niečo poprosia - pre seba rovnako často ako pre iných. Aby sa dnes Dávid nehádal, pani učiteľka sa na nikoho nenahnevala, aby som dnes dobre zahrala na flaute.
Nás veľkých nikdy nevideli robiť niečo podobné. Hľadajú si cestu sami. A na tejto je im, zdá sa, dobre. Hm. Majú pekný smer. Dnes nám po ceste z práce domov kúpim ešte jeden krížik...
