O pár minút pripravené. Tato s Julinkou na kolenách v kresle, Matúško oproti nemu na svojej malej stoličke. Striedajú si ťahy. Tato vysvetľuje, ale Matúško sa nesústredí. Vyrušujú ho zvuky áut, sestra, myšlienky na rozprávky. A aj keď tato pomáha a navádza, Matúško prehráva. „Matúš, pozri, ako môžeš teraz ísť?" „Takto." „To asi nie, takto sa nedá. Ani takto. Toto je moja figúrka, tou tiež nemôžeš ísť. A takto prečo nemôžeš tiež?" „Lebo sa nedá dozadu." „No vidíš. Tak ešte porozmýšľaj." Ale malému sa nechce. Zabudol, že to nie je hra o náhode ako Vojna v kartách. A prehráva. „Matúško, tak, ja som skončil. Vidíš, prehral si." Julinka sa usmieva, Matúšovi oči zavalia slzy. „Ale aj ja chcem vyhrať..." Rozplače sa, vybehne spoza stola, lieta z obývačky do detskej a narieka. Vôbec sa mu to nepáči.
Tato to vie. A vie aj, že tak, ako je čas hrať a vyhrávať, tak je aj čas prehrávať - a vyrovnávať sa s tým. A tak krpca nechá vyzúriť sa. Až o chvíľu ho berie do náručia. „Matúško, vieš, prečo si prehral?" „Lebo som nehral dobre?" „Lebo si nerozmýšľal. A vieš, Matúško, to sa občas stane. To sa dokonca stane veľmi často, že keď sa ľudia niečo učia, prehrajú. Dlho musia skúšať a trénovať, až sa to naučia tak dobre, že už im do ide." Tato vysvetľuje trpezlivo, slzy miznú. Fascinovane počúvam, ja by som to tak pekne povedať nevedela. Veľký hľadá príklady malému blízke. „Všetci tí bojovníci, športovci, hráči, oni všetci sa dlho učia, kým sú šikovní. Až po dlhom čase to vedia tak, že sa ti páčia. Budeme trénovať spolu, dobre?" Matúško pozorne počúva, slzy sú preč. „Tak čo, dáme si ďalšiu partiu?" „Vieš čo, tato, radšej mi prečítaj rozprávku. Až potom si zahráme, inokedy."
Tak, nateraz sa lekcia skončila.
Verím, že nie úplne. Že v tej malej hlavičke niečo z tatových slov ostane. Mama Dámu hrať nevie. Mrzí ju to. A možno sa to nenaučila aj preto, že ako malá nevedela prehrávať...
