V noci sa drobec zobudil na škaredý kašeľ a teplotu. Od lekárky sme odchádzali s antibiotikami. Tak si teraz spolu robíme domácu alternatívu škôlky. Obaja si to užívame. Nemusíme nič - len byť spolu. Malý má kopu nápadov čo robiť, je skvelý parťák a ja oddýchnutá. Vzácne nám je, pekne. Môžeme všetko a usmiaty deň je plný nežností, fantazírovania, chlapčenského doťahovania sa. „Aj ty si oddýchni, maminka", stíska ma silno okolo krku, keď ho ukladám na krátky spánok a klesá na veľkého maca.
Keď popoludní kráčame zo škôlky, kde sme vyzdvihli sestru, mám už zas plné obidve ruky - každú mi drží jedno mláďatko, prekrikujú sa, naťahujú. Skáču z mláky do mláky, všetci sme ošpliechaní. Spolu zbierame skorocelové listy, potom ich nakladáme na sirup proti kašľu, ktorý z nich za dva mesiace vznikne. A zas je nás kopa a detská energia, hluk a uzurpovanie sa násobí.
„Maminka, mne sa nechce spinkať." Julinka stojí medzi dverami do detskej, pod pazuchou plyšáka, prešľapuje bosými nožičkami a v očiach má obavu, čo ja na to. Je ďalší deň, sobota. Jej brat odpočíva popoludňajším spánkom, jej sa nedarí. „To nič, Julinka. Tak poď, spolu si posedíme." Hupne ku mne na gauč, nohy pod deku, oprie sa o mňa. „Maminka, rozprávaj mi, ako si si zašpinila kabátik, keď si spadla do mláky." A tak rozprávam. A potom ešte o kadečom. Ku káve si prinesiem cukríky, dvojmo. „Aký si dáme teraz? Jahôdkový?" Sedíme schúlené k sebe, šepkáme, aby sme nerušili tú peknú spoločnú chvíľku, babsky si maškrtíme. A zvláštny vzácny pocit spoločnosti len jedného dieťaťa sa opakuje.
Mať dvojčatá je prvý rok strašné. Teda aspoň pre mňa bolo. Druhý rok je plný objavovania a tretí a ďalšie už skvelé. Ale až v také dni alebo chvíle, keď som len s jedným dieťaťom si uvedomujem, aký veľký rozdiel je mať doma dve a jedno dieťa. Nedelím zrazu svoj čas a pozornosť. Sme len ono a ja. Nebýva to často. Hovorím tomu „darček jedného". Zakaždým je iný. Ale vždy rovnako príjemný.
