Nie je to tak dávno, čo som s priateľmi riešila, kedy je ten správny vek prestať veriť na Ježiška. Myslela som si, že možno už - ale zdá sa, že tento rok to srdce ešte rozhodne mať nebudem. Keď so mnou malá debatuje nad odtieňmi lakov na nechty, keď vie nájsť desať dôvodov, prečo nemôže práve teraz pomôcť bratovi upratovať, keď recituje dlhú básničku, ktorú sa naučila ani neviem kedy vravím si - aká je už veľká. A potom sa opýta na to, či aj v našej záhrade žijú rovnaké víly ako v knihe alebo či Scooby Doo naozaj žije. Nie, nebojím sa. Ešte chvíľu budú deťmi. A ja im to určite nebudem kaziť.
Pre Ježiška odo mňa - Julka kontroluje, či je škatuľa dobre zalepená. „A nechcela si to napísať čiernou, aby to bolo viac vidno?" „Nie, to musí byť červenou, lebo Mikuláš je celý červený a biely," naznačuje rukami mikulášsku čapicu. „Mikuláš? Nie je to pre Ježiška?" „No, Mikuláš to musí doručiť. Dám to na okno, aby to tam našiel a zobral Ježiškovi." Zamyslí sa a so škatuľou v ruke odchádza. „ Teraz ešte musím niečo vymyslieť Mikulášovi..."
