„Okamžite prestaň!" „Ja už absolútne nevládzem." „Toto si chcel? Aby som sa takto naštvala?" Až ma stisne, keď počujem môjho sedemročného Matúša alebo sedemročnú Julku kričať dospelé vety. Odpočuté doma. Vždy zarežú do uší. Kopírujú veľkých v najkrajších - ale aj najnepríjemnejších situáciách. Tak ako ma vždy dojmú, keď ich vidím objímať sa a deliť o malú tabuľku čokolády, mrazí ma pri ich hádkach. Presne trafia tón aj príkrosť hlasu. Urobia totálne verne naše gesto, dospelý afekt, demonštráciu hnevu. Vieme byť fest odporní.
„Koľkokrát ti mám opakovať počkaj, že sa nerozkrájam!" A vtedy zrazu nepočujem dcéru, ale svoju mamu. A aj ona by možno v tých detských výčitkách počula svoju. Keď budem mať je deti, tak nikdy... povedala som si ako malá veľakrát. A je to tu. Neviditeľné dedičstvo. Dosť nepekné. Zato trvácne. Asi by sa dospelí mali oveľa, oveľa viac počúvať...
