Dedko bol zubár. Vraj dobrý zubár. Neviem, nepamätám si ho ako zubára. Pamätám si ho ako dedka. Ale teraz, keď to Samko povedal, viem si tie zuby presne vybaviť. Tak ako sa dedko staral o svoje vzácne mince, dbal aj o zuby. Mal ich pokladané na zamatových podložkách dole v pivnici starého domu tety Anči. Vyleštené, usporiadané. Zlaté, porcelánové a zdá sa mi, že aj ozajstné. Náhrady a korunky, pri nich kadejaké inštrumenty. Keď sme sa ako deti chceli vystrašiť, občas nám ich ukázal. Každý si pamätáme niečo. Spolu skladáme puzzle, kúsky spomienok. Spoločné prázdniny na dedine. Pasenie husí, špicatý zobák starého gunára. Hádka pri ukladaní dreva do kôlne a uhryznuté plece, päťročný Martin mi vtedy päťročnej nechal riadnu modrinu, naši si chvíľu mysleli, že mi to urobil niekto cudzí - ja som revala a nevládala rozprávať a on sa nechcel priznať. Pár rokov plus a spoločné bratranecko - sesternicovské sánkovačky. A potom - zrazu sme vyrástli a prestali sa vídať. Teraz sme rozlezení po svete - Bratislava, Praha, New York. Máme rodiny, kopu starostí. A zabúdame na skoro bratov a sestry, s ktorými sme vyrástli a ktorí majú s nami rovnaké spomienky.
Teraz sa vidíme po rokoch. Samko prišiel zďaleka a našli sme si čas. „Idem na hodinku", povedala som doma. Zrazu je neskoro po polnoci a len rozum mi hovorí, aby som sa rozlúčila. Úžasný večer. Návrat do detstva a objavenie ľudí, s ktorými ma veľa spája. Sú milí a príjemní.
Príbuzných si nevyberáme. Aká som vďačná, že mi nejaká sila dožičila v živote mať práve týchto.
