Cítim ruky mojej malej, zatváram oči od úľavy. A pred nimi sa objaví iný - a predsa veľmi podobný obrázok. Moja sestra a prababičky. Babi Babi bola vždy stará a krásna. Mala husté biele vlnité vlasy, nežné oči, tichý hlas a jemný úsmev. Nikdy som ju nepočula kričať, často nás hladila. Porcelánovú jemnučkú pleť mala všade na tele - okrem chrbta. Ten mala celý posiaty hnedými škvrnami. Priniesli ich choroby aj vek. Prababičku som milovala. Rada som ju držala za mäkké ruky, túlila sa k nej. Ale chrbát bol vždy pre mňa trochu ek. Desil ma. Nie moju sestru. Neraz večer sedeli pravnučka a prababička na posteli - a dievčatko vtieralo starej žene do boľavých miest masť. Jemnými láskavými pohybmi. Ja by som to tak nevedela.
Pozerala som na nich vedela, že medzi je viac, než medzi prababičkou a mnou. Že sestra dokáže oveľa potrebnejšie veci, než kedy dokážem ja.
„Rada by som geriatriu", povedala ako dospelá po skončení školy. Geriatriu nakoniec robiť nezačala, stala sa z nej kožná. Ohromný cit k všetkým babičkám a dedkom, s boľačkami nazbieranými rokmi, jej ostal. Už keď bola dievčatko vedela dotykmi uľavovať. Ostalo jej to a jej život aj to robí šťastným.
Julinka nevie vtierať masť celou ručičkou, cítim tenké pršteky. Ešte pár sekúnd. „Tak, maminka, hotovo. Však ťa to už nebolí?" Nebolí. Deja vu sa skončilo. Sojka uteká k svojim pinďátkam, ja spratávam zhodené zvyšky oblečenia. Ktovie, čo z teba vyrastie. Možno je to len náhoda. A možno... možno je v nás už od mala niečo z toho, čo riadi celý náš život.
