Cesta do práce pokojná. Zapínam počítač a už sa to valí. Kopa povinností, obe ruky zamestnané klávesnicou, nie je čas sa ísť ani vycikať. Stíham do porady, len tak tak. Porada je dlhá. Mala som si zaliať ešte jednu kávu, dobre by padla, vŕta mi v hlave.
Je po porade. Zalievanú? Z presovača u kolegov? Z automatu na chodbe? Nie, z automatu nie! Tam majú aj čokoládu, možno by som sa neubránila. Vyhráva presovač.
Redakciu obieha kolegyňa s maškrtami. Má meniny. Nie!!! Opúšťam pole, radšej sa jej vyhnem, utekám na záchod. Keď sa vraciam, už je len na jednom zo stolov položená polozjedená bonboniéra. Keby si chcela, môžeš si určite dať, našepkáva ten pokušiteľ vnútri. Odolám, stôl s maškrtami je našťastie mimo dosah, idem sa zamestnať užitočnejšími myšlienkami. Šup pracovať.
Obed. Dobré bolo. A po ňom prichádza - kríza. Sladké, sladké, sladké!!! Ten vnútorný hlas je silnejší než ruch dvadsiatich kolegov, s ktorými zdieľam pracovný priestor. Padá rozhodnutie: teraz nie, dám si na olovrant, o štvrtej. Dovtedy vydržím. No dobre, nebude to celý deň bez tej hnedej potvory - ale aspoň nebudem maškrtiť živelne.
Štvrtá prichádza nechutne pomaly. Konečne! Vyťahujem zo skrinky železnú rezervu, dva malé kúsky horkej s príchuťou čohosi. (Keby som ju tam nemala, kúpim si v amoku hocijaký sladký keks, takže toto je menšie zlo...) Strieborný balíček leží pri klávesnici. Tak toto ešte dokončím, potom. Ale v zásuvke máš dve skvelé jabĺčka, volá zúfalo hlások z územia svedomia v mojom mozgu. Jabĺčka?, chechce sa nahlas ten tmavohnedý s úžasnou vôňou. Len rozbaliť! Predstav si tú lahodu, ten krásny pocit, ktorý ti čokoláda prinesie. Zvoní telefón. Dobre, tak toto ešte vybavím. Potom zasa. A zrazu opäť zamestnávam obe ruky naplno. Nie, nevyplytvám si ten skvelý pocit len tak naverímboha. To teda nie, aby som čokoládu v chvate schrúmala medzi dvoma hovormi a troma osobnými rozhovormi, bez toho, aby si ju vychutnala! Po hodine a pol čokoláda putuje späť do oddelenia železných rezerv. Tak nič, moja, ešte počkaj. Veď na teba dôjde, hovorím jej smutno v duchu.
Akosi mi ostalo pochmúrno. Ach jaj, teraz už to asi nejako doklepem do večera. Už si ju nedám. Keď som to vydržala doteraz... Nie som žiadne béčko. Predstavujem si výborný pocit, ktorý budem mať večer, tú ohromnú pýchu, že som vydržala. Dobre si urobila, chváli ma svedomie. Veď čo by si z toho mala, len chvíľkové príjemno v ústach a potom sklamanie, že si neodolala - pripomína mi racio. Ale srdce to vidí celok inak - mala som si dať. Aspoň kúsok!
Pomaly idem domov z práce. Unavená, ale spokojná. S prácou a trochu aj sama so sebou. Také malé víťazstvo... Ducha nad hmotou ? :)
To sa nerobí! Máme doma parené buchty! Čokoládové! Voňajú až na chodbu! Manžel ich práve zohrieva deťom. Idem preč! Neznášam vás!!! „Maminka, sadneš si k nám?" Jasné, celý deň som bola preč, krpci chcú byť so mnou. Tak toto je aká skúška!
Zvládla som to. Ležím v posteli a viem, že som dnes absolvovala niečo ako malé štátnice. Moja, túto bitku si vyhrala, chválim samú seba. Ale. Zajtra pokračujeme...
Moja pevná vôľa to má veľmi, veľmi ťažké. Musí makať už v samom zárodku pokušenia.
Od pätnástich sa zaoberám rôznymi diétami, chudnutím, stravovaním. Viem, čo je podľa odborníkov dobré a čo nie. A preto aj viem, že kocka čokolády je výrazne menej škodlivá ako tvarohová buchta. A malý kúsok horkej čokolády vlastne cez deň tak veľa zlého nenarobí, ani veľa hodnôt nenavýši v celkovom kalorickom príjme. Ale to sú múdre rady. A len ja sama viem, ako fungujú u mňa. Poznám sa, že keď si dám kocku, možno príde aj druhá. A potom si povolím ďalšiu - veď už som ten deň aj tak zhrešila, a tak môžem aj kúsok buchtičky, a možno aj večer nejakú drobnosť... A už sa to valí, už je to tu. Príjem maškŕt sa nekontrolovane spustí ako očko na pančuche. Vyhnem sa váhe, pre istotu. O nohaviciach budem o mesiac tvrdiť, že sa zrazili. Úzku sukňu začnem v skrini prehliadať - akože na ňu zabúdam a vonku je aj tak zima. Nie, nie a ešte raz nie. Nedám si, ani ten malý kúsok čokolády! Dnes nie! Ak tak vydržím deň, vydržím asi aj druhý. A tretí možno tiež. No mám sa na čo tešiť, tým dňom býva nedeľa. V nedeľu to príde! V nedeľu si urobím sviatok a dám si pokojne tri. Veď pri strážení si váhy ide najmä o to, čo človek robí a nerobí pravidelne, nie zhrešenie raz za čas. Nech už je nedeľa! :)
